V Barme vo všeobecnosti trávim veľa času v autobusoch - ak sa chcem dostať do oblastí, ktoré sú ešte nepoškvrnené turizmom, tak viem, že tie nie sú za rohom. Ak aj vytrasená, neumytá a nevyspatá (lebo zvyčajne cestujem nočnými autobusmi), keď vystúpim v Mindate, viem, že som doma. Všade naokolo sú hory a údolia s občasnými domčekmi, autá tu veľmi nedávajú zmysel, lebo keď naprší, cesty sa menia na zablatené rieky, kde aj motorky majú problém s prechodom a ja sa pýtam, či sa odtiaľto vôbec dostanem naspäť. Niektoré dediny totižto v období dažďov ostanú v dôsledku zosuvov pôdy odrezané od sveta aj niekoľko mesiacov.
Chin je región Mjanmarska s najväčšou diverzitou v etnických skupinách. Asi tretina z oficiálne rozoznávaných kmeňov žije tu a táto oblasť je domovom tattoo ladies - žien, ktoré si v minulosti nechávali tetovať tvár, na znak toho, že sú súce na vydaj. Každý kmeň má jemu typický vzor tetovania, podľa ktorého je možné rozlíšiť príslušnosť žien. Tradične sa vraj Chin dievčatá tetovali, aby ich zoškaredili a označili a ochránili tak pred únosmi cez hranice do Indie alebo do kráľovského háremu. No viac pravdepodobné je, že sa tetovaním označovali preto, aby zabránili sobášom mimo svojho kmeňa. Ešte aj v tejto dobe je v niektorých kmeňoch prísne pravidlo uzatvárať manželské zväzky iba so súkmeňovcami.
Pre mňa je Chin symbolom nekonečných možností objavovania okolitých hôr a dediniek, kde žijú ľudia veľmi jednoduchým životom. Je to čas, kedy sa ja odpojím od okolitého sveta - mobilný a internetový signál je tu mimo miest veľmi sporadický - a vychutnávam si spoločnosť ľudí, ktorí sú síce odlišní svojím spôsobom života, ale v takýchto dedinkách odrezaných od sveta nemáme problém spolu tráviť hodiny rozprávaním, pokukovaním, posedávaním, pitím ryžovej pálenky a pózovaním pre spoločné fotky. Niekedy je sa bez spoločného jazyka poľahky dohovoriť, stačí úsmev a dobrá nálada.
Moje najkrajšie spomienky sú z výletov v Chin: pozorovanie hviezd pri ceste na latrínu, keď sa zotmie; sedenie pri ohni a spievanie nezrozumiteľných pesničiek; spanie v jednoduchých chatrčiach s ďalšími 10 ľuďmi; východy slnka v hmle zahalených údoliach; široké úsmevy domácich, ktorí sa úprimne čudujú, prečo preboha ideme pešo, keď si určite vieme dovoliť motorky.
V priebehu 10 mesiacov som Chin navštívila 4 krát, čo je viac ako môj kamarát, pôvodom Chin, žijúci v Rangúne, ktorý chodí domov iba raz za rok. Zakaždým stretnem nových kamarátov a jedna rodina si ma už prakticky adoptovala ako svoju tretiu dcéru, keďže u nich zakotvím hneď potom, ako dorazím. Mala som možnosť sledovať vzťah kamaráta Hlaing Hlainga, jeho svadbu a narodenie dieťaťa ako aj otvorenie jeho vlastného biznisu. Hlaing Hlainga som spoznala na svojej prvej návšteve Chin, keď nám vozil batožinu a akosi náhodne ostali v kontakte, lebo na mňa stále hovoril po mjanmarsky, čo ma motivovalo sa tento jazyk drilovať, aby som mu vôbec bola schopná odpovedať a teraz ho beriem ako môjho mladšieho brata. To reflektuje náturu regiónu Chin - aj napriek multidimenzionálnym rozdielom medzi nami, našli sme spoločnú reč a porozumenie a ja viem, že kedykoľvek sa do Chin vrátim, mám tam rodinu, ktorá mi pripraví teplú večeru a postará sa o mňa ak do nitky zmoknem.
