Marion nás privítala syrom a šálkou čaju, dala nám izbu, čo bol pre nás, po týždni bývania v aute, či stanovania na vrchole hory, nenormálny luxus. Že "cíťte sa tu ako doma". Evidentne tento prístup vpustenia si do domu niekoho totálne cudzieho, nie je pre ľudí žijúcich na Novom Zélande ničím nezvyčajným. A to sa mi páči. S Marion sme sa predtým rozprávali asi hodinu a nebála sa nás prichýliť v jej dome a dôverovať nám v okolí jej pozemku. Za týždeň sme sa zblížili ešte viac a utvrdili v tom, že dobrí ľudia stále existujú a určite sa oplatí ísť do niečoho neznámeho. Prvýkrát v živote som obstrihávala levandule, bojovala proti rastlinným parazitom, pracovala s kolovrátkom, či oslavovala Národný deň alpák. Marion a Henk majú totiž 30 alpák, ktoré chovajú prevažne na vlnu a zhodou okolností, práve keď sme u nich boli, v nedeľu sa v krajine oslavoval deň alpák a my sme podnikli exkurziu na ďalšie dve farmy s alpakami. Zvláštne to zvieratá, milé, pokiaľ na vás nezačnú pľuť. Každopádne, u Marion sme si vychutnávali holandsko-kiwi pohostinnosť a naša každodenná tvrdá práca bola odmenená delikátnym jedlom, sladkosťami a pohodovými večermi strávenými hraním Scrabble. Čo vám budem hovoriť, idylku narúšalo jedine to, že som za nič nevedela v tej hre vyhrať.
Prekvapujúco, táto skúsenosť nie je prvá svojho druhu, čo sme zažili. Po príchode na Južný ostrov, popri našom nadšenom obehávaní jablčných sadov a viníc, a chodení od dverí k dverám s otázkou "Nemáte pre nás nejakú prácu?" (a neustálom odmietaní), sme sa dostali na malú vinicu a prerušili rodinnú sobotňajšiu šálku čaju. Helen a Gary práve diskutovali, ako prepánajána stihnú na ich vinicu umiestniť siete proti vtákom, keď ľudia, čo to pre nich zvyčajne robili, deň predtým odišli pracovať pre niekoho iného. A vtom sme im do dverí zavítali my a oni o tomto perfektnom načasovaní doteraz rozprávajú svojim priateľom. Slovo dalo slovo a do 15 minút od nášho Ahoj, sme už boli medzi viničom a pracovali na "sieťovaní". Ostali sme 4 dni, v ich hosťovskom dome a, opäť, boli sme ohromení ich neskutočnou pohostinnosťou a odvahou vpustiť si do domu niekoho neznámeho. Spriatelili sme sa natoľko, že nás pozvali na ich tradičnú oslavu úrody skombinovanú s jarným Halloweenom a dali nám cenné rady, čo sa oplatí robiť a vidieť v okolí. Jedinou možnosťou, ako sme im mohli oplatiť ich štedrosť, bolo dať si záležať na tých sieťach a o to sme sa aj snažili.
Je to zvláštne, akou náhodou sme sa dostali k príležitostiam spoznať domácich, možno sme mali viac šťastia ako rozumu, možno je takých ľudí na Novom Zélande neúrekom. Neviem, no viem, že ja by som chcela byť jednou z nich a ak mne na dvere môjho budúceho domu zaklopú nejakí hipisáci, privítam ich s otvorenou náručou.
