Haggis
Ten som už v mojom blogu spomínala, no prvý haggis v mojom živote bol z Tesca v škótskom St.Andrews. Ten som potom mohla porovnať s hrozným haggisom v New Yorku a neskôr v Dunedine na Novom Zélande, ktorý sa od toho tescového veľmi nelíšil. Napriek tomu, že netuším, ako by taký pravý domáci haggis mal asi chutiť, tie, čo som zatiaľ vyskúšala (s výnimkou newyorského), mi celkom chutili. A ani mi nevadí, že je to ovčí žalúdok plnený ovsenými vločkami a cibuľou a možno ešte niečím, ale tu moje vedomosti končia, keďže ďalšie ingrediencie som Škótovi, čo mi o haggise rozprával, nerozumela. Pochopila som však, že pred jedením haggisu je dôležité dodržiavať tradíciu, kedy sa recituje tzv. Óda na Haggis od škótskeho poeta Roberta Burnsa. O čom tá óda bola, to vám nepoviem, to si môžete skúsiť preložiť sami.
Kilt
Každý škótsky klan má svoj tartan, z ktorého si vyrábajú kilty, ktoré by sa, po správnosti, mali nosiť bez spodnej bielizne. Nekontrolovala som to. Nie je ničím výnimočným, vidieť ujka v kilte počas bežného dňa, no a pri slávnostných príležitostiach je to povinnosť.
Gajdy
Podobne, ako kilt, nesmú chýbať pri slávnostných príležitostiach. Je zaujímavé pozorovať duchom neprítomného gajdistu, ktorý pravidelne fúka do trúbky a nepravidelne stláča klávesy a keď skončí, je celý spotený. Viem si predstaviť, že hranie na gajdy vôbec nie je jednoduché, pre mňa je to stále španielska dedina hudobných nástrojov.
Ceilidh (vyslovuje sa ako Kay-leigh)
Jednoducho tradičná škótska párty, kedy dvojice, trojice, štvorice až šestice tancujú, podľa mňa - neskutočne zložité, choreografie. A v pozadí hrá, čo by som ja nazvala, írska hudba.
