Podivné pohľady okoloidúcich na vak väčší ako ja sama, v pondelok popoludní, ma skôr povzbudili ako odradili, a s myšlienkami, že ani nie o tri hodiny, budem niekde v lese, kam nikto - okrem srniek - nechodí, som nastúpila na autobus smer Ballater v Cairngorm národnom parku. Vonku už bola tma, keď som sa ocitla v strede dediny, a rozhodovala sa, či tam niekde ostanem na noc alebo sa vydám do neznáma. Divokej zveri sa nebojím, tu nie su vlky ani medvede a noc bola jasná s mesiacom, čo s rezervou nahradil moju čelovku a tak som na rozhodla. Vydám sa na cestu v noci a dám si tak šancu, že budem o čosi bližsie k môjmu cieľu. Nápad to bol dobrý, ale po troch hodinách na ceste, bez živej duše a s pesničkou „I will walk five hundred miles and I will walk five hundred more”,
so srnkami v pätách, ktoré som pravidelne vyplašila v ich nočnom pasení, som bola úprimne rada, že som došla na parkovisko, odkiaľ sa pokračuje na ďalšie túry. Rozložila som si stan v blízkosti niečoho, čo som myslela, že je srnčí krmelec, zababušila sa do spacáku a zaspala.
Ráno sa ukázalo, že krmelec sú záchody a že na svojom putovaní predsalen nebudem sama, niekoľko vášnívých turistov už bolo na chodníku. Môj plán bol nasmerovaný na horu Lochnagar, ale uvedomovala som si, že ak tam bude priveľa snehu, budem sa musieť otočiť a vrátiť, nakoľko vybavenie na turistiku v snehu nevlastním. „Aj tak to stojí za to”, povedala som si, „že sa dostanem blízko k hore a chytím si sneh, ktorý som si tohto roku veru neužila”. Ľahko sa hovorí, ťažko sa koná a keďže som sa neprinútila otočiť ani keď som sa ocitla na ľade a snažila sa nezošmyknúť sa dolu kopcom, na ten Lochnagar som nakoniec vyliezla. Paličky so stanu mi celkom dobre poslúžili ako opora. A odmenou mi bol 360° výhľad na zasneženú krajinu, čo mi teda rozhodne zobral dych.
Návrat dolu bol prekvapivo krátky a po horúcej čokoláde z automatu, ktorá nikdy nechutila lepšie (áno, správne, uprostred lesa, sa v Škótsku dá kúpiť horúca čokoláda), nasledovala procedúra postavenia stanu a spánku, veď ráno ma čakal ďalší, no o čosi jednoduchší deň. Pred tým, ako som sa vydala naspäť do civilizácie, dala som si trojhodinové kolečko okolo jazera Loch Muick, zakývala Lochnagar-u a stopla si auto, aby som nemusela absolvovať nekonečnú cestu naspäť do Ballater-u.
A štatistika z môjho netradičného výletu? Som rada, že som sa nenechala odradiť snehom, či 2 stupňami v noci, alebo tým, že som sa vydala sama. No a posúďte sami, hoci fotky sú naozaj len odrobinkou :)
