Aj napriek tomu som sa zapísala na kurz francúzštiny pre začiatočníkov a po mojej prvej hodine som sa nevedela dočkať ďalšej. Ani nie tak preto, že by mi tá hodina dala neuveriteľne veľa a ja by som odrazu bola schopná komunikovať s ľuďmi po francúzsky (a realisticky si ani nemyslím, že po 4 mesiacoch budem viesť nejakú plnohodnotnú konverzáciu, budem rada, ak budem rozumieť, čo sa ma ľudia pýtajú), ale skôr preto, čo mi dáva samotná hodina.
Keď jazyk spája
V triede sa nás zišlo 20 neznámych, ktorých naoko nič okrem nulovej úrovne francúzštiny nespájalo. Po očku sme sa navzájom obzerali, počúvali rozhovory s lektorkou Nancy, nech sa niečo o tých druhých dozvieme a vyberali, kto nám je sympatický, ku komu si sadneme a s kým sa dáme do reči. Pripomenulo mi to časy, keď som na výške prišla na prvú hodinu nemčiny a sadla som si vedľa baby, z ktorej sa postupom času vykľula moja dobrá kamarátka, ktorá na mňa myslela a poslala mi horalku, keď som ostala na Vianoce ďaleko od rodiny a kamarátov. Bude to aj teraz takto alebo sa tieto vzťahy už nerodia, keď sme 'dospelejší'?
Na takej začiatočníckej hodine sa dá naučiť nielen cudzí jazyk, ale hlavne spoznať iné kultúry, ktoré sa tam ocitli so spoločným cieľom naučiť sa cudzí jazyk. V mojej triede máme zastúpenie z Jamajky, Mjanmarska, Indie, Vietnamu, Číny, Kanady, Spojených Štátov, Švédska, Poľska, Británie, Thajska, Brazílie, Bulharska, Svazijska, Palestíny, Litvy a Slovenska.
Každý má svoje dôvody, prečo sa ocitol v Belgicku - krajine, o ktorej mnohí ich krajania možno v živote nič nepočuli - a ja dúfam, že príbeh niektorých mojich spolužiakov časom spoznám. Každý má svoj prízvuk a aj svoje dôvody, prečo chce naučiť francúzštinu: diplomati (symbol Bruselu - máme ich v triede až troch) ju potrebujú v práci, študenti (a budúci študenti) na škole, ja na to, aby som rozumela, čo na mňa ľudia vykrikujú, keď im skrížim cestu na mojom bicykli, no a načo to potrebuje opatrovateľka detí v poľskej rodine či chemička, alebo ekonóm, to mi ešte ostáva zistiť.
Ak sa človek učí cudzí jazyk, nič nie je dôležitejšie, ako žiť v krajine, kde sa ním hovorí. Hoci Brusel nie je ideálnym miestom na zdokonaľovanie sa vo francúzštine (a hlavne belgická francúzština nie je úplne rovnaká ako francúzska), už teraz sa mi dostáva milého uznania, keď sa snažím adaptovať a keď začínam hocijakú konverzáciu s francúzskym 'Parlez-vous anglais?' (ale keď mi niekto odpovie 'no', jediné na čo sa potom zmôžem je désolé a samu seba presviedčam, že mi odpoveď na otázku, čo som sa chcela spýtať, nebola súdená a tak ju ani nepotrebujem).
A ak je človek niekde sám, tak jazykový kurz je miesto, kde môže stretnúť ľudí v rovnakej situácii: sama v cudzom meste, čo takto sa stretnúť aj mimo vyučovania, máš čas? Ako inak sa dá nadviazať kontakt ak ešte nikoho nepoznám? A odtiaľ sa už klbko odmotáva, spoznávam ďalších ľudí, cez kamarátov kamarátov.
Už som žila všelikde a zistila som, aké aj ľahké ostať v bubline expatov-cudzincov a nemať nič dočinenia s lokálnymi. Bez jazyka krajiny, kde bývam nebudem mať nikdy možnosť dať sa na ulici do reči s domácimi, či zakecať v obchode a moje Je ne parle pas français ostane jediným slovným spojením, čo budem vedieť aj o polnoci. Preto sa chcem naučiť po francúzsky.
P.S. s každým jazykom, ktorý sa začnem učiť, čoraz viac rozumiem, aká musí byť slovenčina pre cudzincov zložitá: 6 pádov (+1 ktorý sa nepoužíva, ale aj tak sa o ňom učí), 3 rody, rôzne tvary slovies z rôznych dôvodov - no kto tomu má rozumieť? V porovnaní s našou gramatikou, ostatné vyzerajú jednoducho, vie niekto, ako vyzerá kniha našej slovenčiny pre cudzincov?
