V Yangone sa zdá byť každá minúta naplnená nejakým zvukom. Ráno sa budím na krik pouličnej predavačky, ktorá s košíkom na hlave chodí okolo domov a ponúka 'pebjo', 'namja' 'idžakue', tradičné raňajkové pochúťky. Neviem, ako je to možné, ale jej spevavý hlas sa ozýva už z vedľajšej ulice a pretrváva vo vzduchu pár sekúnd. Aj keby som chcela, tak silno nikdy nebudem vedieť kričať. Táto teta nie je sama, počas dňa zanôtia svoje ponuky aj predavači zeleniny, zberači smetí a iní podomoví obchodníci. Tí, ktorí sa rozumejú technológiám, si svoj hlas nahrajú vopred a púšťajú ho dookola z megafónu, aby sa nemuseli namáhať a tak sa tá istá pesnička ozýva do nekonečna a ja som rada, keď sa poberú na ďalšiu ulicu. Aj tak mi to v hlave chvíľku doznieva ako pokazená platňa.
Keďže bývam pri koľajniciach, pod oknami mi pravidelne trúbi vlak. Nemohla by som si však podľa neho nastaviť hodinky, lebo čas je tu len orientačná hodnota a život sa riadi prirodzeným cyklom, ktorý nemá s presným časom nič spoločné. Občas sa mi zdá, že začujem helikoptéru, no tie v tejto krajine patria len armáde a v Yangone našťastie nemajú dôvod na ich prítomnosť, tak usúdim, že to vrčanie čo počujem, je pravdepodobne motor lode na blízkej rieke.
Sú štvrti, kde kláštory a minarety pridávajú to svoje k zvukom ulice. Ranné a večerné modlitby a prednášky budhistických mníchov znejúce z obrovských reproduktorov primontovaných na strategických miestach, aby všetci v okruhu 200 metrov dobre počuli, našťastie na mojej ulici počuť nemožno. Ani minarety s ich melodickým volaním k modlitbe päťkrát do dňa, hoci to som zažila v okolí mojej predchádzajúcej práce a páčilo sa mi.
Zvončeky bicyklov, trúbenie áut, krik detí, štekot psov a krákanie havranov sa prelína po celý deň a ja to všetko počujem vo svojom byte na šiestom poschodí. Dole na ulici má niekto kohúta - to je úplne normálne v obytnej štvrti Yangonu - a ten si tiež kikiríka, kedy sa mu zachce. Občas - tak dvakrát do roka - sa niekde strhne hádka medzi manželmi, no rýchlo sa to s pomocou prizerajúcich ututlá, lebo tu sa súkromné veci nepretriasajú na verejnosti.
Ani som si neuvedomila, že som si na všetky tieto zvuky ulice zvykla natoľko, že keď ustanú, vyvedie ma to z miery a hneď si to všimnem. Za aktuálneho zákazu vychádzania všetko stíchne o jedenástej večer, no je neobvyklé, aby na ulici bol za denného fungovania pokoj a ticho. No stalo sa. A ja som si to na tých 30 sekúnd vychutnala.
