Za deväť intenzívnych mesiacov 18000km od domova s minimálnym kontaktom s blízkymi, sa toho dá zažiť veľa (Nový Zéland je s internetom totiž ešte v plienkach, už aby sem Dotcom zaviedol nejaký kábel). Hlavne spoznať samu seba. A človeka, s ktorým trávim 24 hodín denne. A mnoho ľudí, ktorých sme stretli buď vďaka stopovaniu, v práci alebo vďaka každodennej rutine. A navštíviť miesta, ktoré mi vyrazili dych. A zaplávať si v oceáne, kedy chcem. A vyskúšať si podivné činnosti, ktoré by som normálne inde nerobila a ktoré mi dali skúsenosti na nezaplatenie.
Bol to aj čas každodenných kríz, kompromisov, riešenia problémov, čo si budem nahovárať. No nebrala by som to spať ani za nič, jediné, čo by som zmenila je, že by som to spravila pred tým, ako som sa rozhodla ísť na univerzitu. Niekedy ma desí, ako zhruba všetko, čo som si naplánovala, že na Zélande spavím, vyšlo. Spravila som si IELTS certifikát angličtiny, dobrovoľníčila som na hipisáckom festivale, zbierala som jablká (ťažko uveriť, že toto som si naplánovala, ale je to tak), wwoofovala som na bio-farmách, lyžovala som sa v júli a bola som učňom v holandskej pekárni. Mnoho vecí nám popritom nevyšlo a ani nerátam, koľkokrát sme boli zúfalí, že nám niekto vyfúkol podnájom alebo že nás nikto nechcel zviesť, či dať prácu. Naučilo ma to trpezlivosti a nakoniec sme všetko vyvŕbilo k dobrému: bývali sme na mieste, kde sme si mohli chovať sliepky a sused nám dával jeho domáce pivo a čo sa týka stopovania, aj keď sme niekedy mrzli hodinu na jednom mieste, stále nás niekto zviezol a my sme stretli skvelých ľudí. Brenta, ktorý robil pre Svetovú banku; dvoch Maori, ktorí nás pozvali do ich ďeťmi preplneného domu, rugby hráča zo Samoy alebo pozemného hokejistu z národnej ligy.
No všetko sa raz skončí a premení na spomienky. Ako to správne ukončiť; čo sa robí, keď sa lúčim s ľudmi, ktorých viem, že už na 100% neuvidím? A čo pri rozlúčke povedať ľuďom, s ktorými sme krátko robili, alebo stretli počas cestovania a na ktorých sme si nevzali žiaden kontakt? "Maj pekný život? Nech sa ti vydarí všetko, o čo sa snažíš?" Je "snáď sa ešte stretneme" úprimné, keď viem, že sa to nestane? Nerobia práve takéto frázy rozlúčky s ľudmi, ktorých mám rada, banálnejšie? Ako dať najavo, že aj keď si uvedomujem, že sa už pravdepodobne nestretneme, skutočne im želám všetko dobré?
Čo povedať nášmu domácemu, ktorý sa s nami lúčil v domnení, že na Zélande ostaneme navždy a v momente, keď dokončí loď, (ktorú mimochodom stavia 3 roky a bude staviať ďalšie tri) budeme nablízku a pôjdeme s ním na plavbu okolo sveta. Jediným spôsobom, ako s ním ostať v kontakte, je posielať mu listy. O jeden dôvod viac prečo listy udržiava nažive, majú svoje čaro.
A hlavne, ako povedať zbohom človeku, s ktorým som strávila 24 hodín denne počas uplynulých mesiacov? Už ani neviem, kde som čítala, že niekedy je mať rád schopnosť nechať niekoho ísť svojou cestou. Jediné, čo na to môžem povedať je, že je to nehorázne ťažké. Nemám rada rozlúčky, hlavne nie s ľuďmi, na ktorých mi záleží a s ktorými nemám spoločnú minulosť, ktorá by nás eventuálne viedla s opätovnému stretnutiu (ako mesto, kde sme vyrastali alebo školu, kde sme chodili).
Do piatku, kedy odlietam, mám čas prísť na niečo, čo lúčenie spraví jednoduchším. Alebo odignorujem všetkých okolo a rozplačem sa ako malé dieťa.
