Kdesi medzi riadkami, na piatej rovnobežke vpravo zisťujem, že Soul je nad zlato a neznámym spolucestujúcim dávam hneď na začiatku najavo, že sa budem pravidelnejšie pochechtávať, že občas mi budú tiecť aj slzy, a že nebudú od poobedňajšieho slnka. Aj keď najradšej by som to vybalila na plné ústa. Akosi som sa málo smiala za posledné dni. Chvíľami sa zadívam von oknom a občas celkom splývam s dejom. Príroda zo dňa na deň zožltla od repky, púpav a aprílového slnka. Pripomína mi ryžu s kurkumou naservírovanú iba pre mňa na veľkom tropickom liste. Tak si zatiaľ zahryznem do ďalšej Miňonky a zacestujem sa niekam strašne ďaleko. Sčasti len tak, prstom po riadkoch, príjemne a bez cestovnej horúčky a sčasti naozaj.Niekde medzi dvanástou a trinástou kapitolou si spomínam na svoj násťročný cestovateľský sen. V televízii práve vtedy bežala relácia Snívajte s nami. A ja som vtedy iba tak tajne snívala, že by som raz šla na takú dlhú a dobrodružnú cestu. A to aj napriek mojej občasnej fajnovosti na isté veci, aj napriek vrodenému strachu zmiešanému s detskou zvedavosťou a roztrasenému žalúdku plávajúcemu od ničnejedenia. A tiež by som sľúbila, že nebudem veľmi zavadzať, že budem len ako taká malá príručná batožina zavesená na cestovateľskom pleci. A potom, keď to všetko v zdraví prežijem, tak to kdesi navždy zapíšem. Odvtedy ešte pár snov pribudlo, ale inak sa ten snílko vo vnútri vôbec nezmenil. A tak dnes, za päť hodín, vo veľkej pohode zvládam cesty po Kórejskom, Thajskom, Japonskom svete a niekde medzi tým ešte s prehľadom skúšam šnorchlovanie v Červenom mori, napriek tomu, že som neplavec-strachopud. To tiež celkom dobre nechápem. Ale asi som sa celkom nechala zviesť dejom, tak ako vždy. To tie emócie ...Skoro ako také, ktoré odznievajú v naozajstnom srdci cestovateľa a potom sa vypíšu samé. A píšu tak šibalsky, so smejúcimi sa očami a písmenkami, s iskrou, presným odhadom, kedy niečo pridať, či odobrať a so zmyslami tak kalibrovanými, že dokážu vždy jedinečne vyšperkovať každý tulácky okamih.Je 18.15 hod. Vlak ešte raz natenko zapíska. Na peróne ma čakajú dve usmiate tváre a ja sa škerím takmer okolo celej hlavy a srdce mi poskakuje až kdesi na vyššom poschodí. Tak zatváram poslednú stránku a bezpečne pristávam. Hm. Skoro ako doma. A aby som nezabudla, 27. 4. 2007, 16.00 hod., Košice, kníhkupectvo Media klub, autogramiáda, Boris Filan, Tam tam plus.
