Zelená je tráva, futbal to je hra

Naozaj som včera pozerala na to futbalové divadlo. Jaaaj, či Vy to voláte inak. Biely balet? To je veru krajší názov. Ale keď už som vyššie spomínala pivo, aj to by som si bola dala, ale samej mi akosi nechutí. Ale keď ma pozýva dvadsaťdva švárnych mládencov, tak si to možno ešte rozmyslím.Keď vidím tú krásnu zelenú, vždy ma napadne ako sme s kamarátkami chodili na dedinský futbal. Samozrejme, že sme chodili hlavne okukovať futbalistov. Vrieskali sme pri každej šanci, či už našich alebo domácich. Hlavne, že sa niečo dialo. Teraz by z nás boli asi roztlieskavačky. Chudák rozhodca, ten zo zápasu vyšiel vždy najhoršie. V tom lepšom prípade dostal mrkvu, ale čo je horšie, oveľa častejšie schytal aj nejakú pozápasovú modrinu.Potom sme radi hodnotili celé zostavy futbalistov, ktorých mal brat v zbierke. Mne sa odjakživa páčili tmavšie typy. Pamätám sa, že sa mi páčil Marco van Basten. Kamoške sa páčili svetlejšie typy, takže je jasné, že sa jej musel páčil Jurgen Klinssman. A potom, že ženy nevedia oceniť krásu futbalu.Ani by som sa nemala priznávať, ale keď som bola prvýkrát v Prešove na Tatrane, tak som sa po pol hodine zápasu opýtala kamošky, veľkej fanynky, ktorí sú vlastne tí naši. A veru, mala som odvahu, keďže sme sedeli pri Veľkošarišanoch, ktorí boli dobre potužení pivom. Našťastie ma nepočuli. Ale včera večer to bolo iné divadlo. Chvíľami som sa takmer vžila do tej úžasnej súhry. Zdali sa mi takí zorganizovaní. Nevadilo mi, že nedávali góly. Všetci sa sústredili len na loptu. Veď koniec koncov lopta je ženského rodu.Hm, keď sa tak pozerám. Ten Ševčenko je celkom fešný chlap.