Jesenný opus

Prišla v nedeľu. V sviatočnom. Dávno predtým, než prišli tmavomodré dni. Stála na peróne prestupnej stanice. Ľahký kabát mala letmo prehodený cez ramená a okolo krku mala žltú šatku. Južný vietor ju privial na perón a starý výpravca vtedy povedal, že jeseň bude dlhá a teplá. Ľudia sa vracali z povinných nedeľných obedov a káv, malá čakáreň sa rýchlo plnila. Štyri lavičky, malé okno a cestovný grafikon, ktorý ktosi doplnil o informáciu, že “Gaba má veľké c...i.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.americanrail.com/images/sweetestspecial/rails.jpg)

Z malej pekárne vedľa stanice šla vôňa buchiet a vanilky a ja som sa videla ako sedím za stolom, zapíjam ich teplým mliekom a pozorujem pritom pekára s bruchom od múky. Podvečer bol teplý a mne sa s nikým nechcelo lúčiť. Až keď zo železničných podvalov privialo starú naftu a výpravca dlho zapískal, všetci nastúpili. Vlak ma už neraz previezol cez miesta, na ktorých sa stretávajú obdobia. Zakaždým si poviem, už je tu.

Mladá rodina s hlučnými deťmi, jeden osamelý bežec, staršia žena, dve študentky, partia chlapov, čo šli na nočnú, to bola naša nedeľná spoločnosť. Hodí sa napísať, že sedela v poslednom vagóne. Ale o taký čas, na tejto trase je pripojený vždy len jeden. Vlak šiel v pravidelnom rytme a v zákrutách pískal rovnako, ako pred pár rokmi, keď tu boli ešte atrakciou okná na kľuku. Keď chcem môžem mať znovu deväť a sedieť tu v bielych pančuchách a červených lakovkách, jesť žĺtkové venčeky a pozorovať veľkých študentov. Trhať listy zo stromov, keď vlak spomalil natoľko, že sa dalo vystupovať a nastupovať za jazdy. Vtedy sa mi zdalo, že čas, keď už budem môcť cestovať sama nikdy nepríde. A prišiel. A už po ňom netúžim... No na ceste si málokedy uvedomím, že túžim vlastne iba po nej. A bude ich toľko, koľko budem chcieť a bude len na mne, ktorou sa vyberiem.

Každý kilometer bol iný. Žlté zlatobyle už šediveli, imelá viseli z vysokých topoľov, polia po úrode radi pustli, aby sa im na jar vrátil rušnejší život. Staré jablone si ešte držali posledné listy. Tak ich poslali zo zeme, späť do zeme. A tak všetky farby zmenili ladenie...

Eva tvrdí, že som zvláštna. Nechce rovno povedať divná, keď svet vidím cez farebnú optiku, aj keď je nečas, sivota a dni sú hladné a poloprázdne. Tiež si to občas musím pripomínať, dochutiť vierou, skutkami a teplom. Len tak, nech sme bohatší o jeden rozmer...

Bol vtedy ešte september, keď som vystúpila z prvého vlaku jesene. Ešte raz som zazrela žltú šatku, ako ju vialo niekam smerom k zime. Odvtedy už prešiel svoj čas. Žltú už vystriedalo teplo sviečok, aj vietor je už chladnejší. Potom sa od sviečok zažínali tajné schránky, tam v nás. Svieti prvé aj druhé svetlo zo štyroch. A každé čosi pripomína, vraví, tíši hnevy, aspoň v malých okamihoch. Ak nájde cestu, škáru a trochu vôle.

Už len pár dní a príde ďalšia. Možno ju zase zahliadnem na peróne, v mraze alebo pod prvým zimným snehom. Možno bude mať teplý šál a nebo bude od mrazu konečne hviezdnaté. Príde. V bielom. No osloví len toho, kto k nej zdvihne tvár...

Katarína Maliková

Katarína Maliková

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu