Keby som tak mala malý kúsok voňavého miesta. Takého, pre známych, neznámych, pocestných, okoloidúcich i tých najmilších, otvorený pre každého. Učupený, ale len pre celkom nevšímavé oko. Tam by v drevených oknách kvitli modré lobelky a červené muškáty, ktoré by ladili so závesmi s vlčími makmi a s čistými obrusmi, a tiež s mojou zásterou. A na okrúhlych stolíkoch, by v malých vázach voňali čerstvé kvety a prestreté pozvanie, ktoré sa neodmieta.
Vôňa z horúceho plechu by zahla vždy až za roh ulice a tam zvádzala všetky zmysly, zmiešaná s vanilkou a jemne zomletou škoricou. A dobroty by boli naozaj dobrotami, z cesta tak jemného a nadýchaného ako perina mladomanželov. A ničím by sa nešetrilo. Pieklo by sa ako u láskavých starých mám, s láskou a fantáziou a hlavne bez vidiny ošklbania každého hlbokého vrecka.
Vždy ráno, presne o pol deviatej, by sa zastavil pán so striebornými šedinami, ktorý si rád v tichu prečíta noviny. Na stole, pod oknom by ho už čakala horúca šálka s malou silnou a orechový rožok. Chrumkavý presne tak, ako ho má rád. Jemne by sa usmial, skomentoval počasie, zdvorilo sa poďakoval a s okuliarmi s hrubým ránom, by sa vážne začítal do denných stĺpčekov.
Utorky poobede by si veľkú šálku čokolády chodili vychutnať tri kamarátky. Nahlas by trkotali o receptoch, deťoch, manželoch a pokazených práčkach. A ja by som im vždy dala tip na chutný recept. A oni by sa zakaždým spýtali, či mám nejaký špeciálny recept na kysnuté cesto.
V stredu pred obedom by som rada vyčkávala upravenú pani s trojročným vnúčikom a čiernym pudlom, čo má oči ako gombičky z gauča. Biela káva s vianočkou a veľký želatínový kúsok by bol už nachystaný, aj s malým prekvapením pre detské zvedavé oči. Malý by sa hanblivo poďakoval a začervenal sa, keď by som ho pohladila po svetlých kučerách. Z vrecka by vybral figúrku vojaka a položil ju vedľa seba.
Vo štvrtok podvečer by si za stôl pri pulte vždy trochu nesmelo sadal muž s uvoľnenou kravatou, ktorý by tvrdil, že sa len rád rozpráva pri šálke čerstvej kávy, a že je unavený z práce. Ale tušila by som, že hľadá čosi krajšie a tú šálku kávy má len ako prestupnú stanicu.
Piatky by patrili mladým zaľúbencom, čo by tak sladko využívali, že ich malé stoly vôbec nerozdeľujú a vzájomne by sa s chichotom kŕmili našľahanou jahodovou penou a piškótami s ovocím. Priala by som im, aby im tá chuť na jazyku nikdy nezhorkla.
A víkendy? Tie by boli najpestrejšie. Zmes rôznych chutí, prianí a nálad, rozbehaných detských nôžok a zababraných nohavíc, vyliatych džúsov, plaču, smiechu a nekonečných otázok. Každý deň by mal svoju vôňu. Ľudskú, aj tú z voňavého plechu.
Najviac by som sa tešila tým náhodným, prvým hosťom a potom čakala, či prídu zas. Z tváre by som im čítala, či majú chuť na sladké, či na slané, odkiaľ a kam idú. Či sa majú chuť rozprávať o počasí, či o zložitosti života, či len tak mlčať osamote, pri teplej šálke a s kalíškom niečoho silnejšieho. Občas by šiel okolo z teplej polievky z bufetu, bradatý neznámy a ja by som mu podala ešte teplý tvarohový koláč, nech si aspoň trochu osladí život. Prekvapený by schmatol metlu a pozametal spred dverí napadané lupienky z muškátov. Vychutnávala by som si tú každodennú maličkosť života a vyčkávala na priedomí koho dnes znova zláka chuť a vôňa, ktorá sa tak ľahko nehľadá.
A ak by ste ma tam niekedy nenašli, isto by tam bol niekto, kto sa na tom kúsku zeme cíti rovnako dobre a kto má ľudí naozaj rád ...
Ďakujem pánovi z Košickej Minicukrárne. Tak trochu mi pripomenul to moje chutné snenie o malých stolíkoch, sladkých závinoch, ľuďoch a ich vôňach ...
