Stretávam ich takmer každý deň v Prešove a v Košiciach pred Tescom. Pracujú vo dvojici, väčšinou sú to dve ženy. Poznávacie znamenie: "veľká taška plná svetových značiek." Oslovili ma zakaždým, keď som šla okolo. Vždy som len kývla hlavou, že si neprosím, ale dnes môj červík v hlave zvíťazil."Pani nekúpite Hugo Boss, Dolce & Gabbana, Lacoste, Gucci?" "Hmm, neviem. A za koľko?""Za dvestopäťdesiat.""Koľko mililitrov??""Všetky majú sto mililitrov.""Za dvestopäťdesiat a stovky? To vážne? Veď v obchode stoja najmenej dve tisícky. Ako to, že sú také lacné?"Veď práve to je dobré, že sú také lacné. Pozrite sú zabalené v škatuľke, všetko je ako má byť.""Hmm, kto by nebol rád. Viete, ale je mi to nejaké podozrivé. Odkiaľ ich máte?""To predávam jednému známemu a už idem preč, tak preto tak lacno.""Ahaaa. A môžte mi jednu odbaliť? Chcela by som zistiť, či naozaj voňajú tak ako originály.""Sú to naozaj originály, kto mi ich potom kúpi, keď budú odbalené?""Aj tak ich chcem ovoňať.""Ale vymýšľate. Tu máte.""Hmmmm, milá pani, dnes ste natrafili na zlú zákazníčku, ja mám dobrý nos a nielen na vône.""Keď je toto originál, tak zjem kilo boxu aj s kefou. A na flakóne nie je ani zloženie, ani krajina pôvodu, ani čiarový kód. Je to len pekne zabalený smrad.!"Nahnevane mi vychmatla flakón z ruky, otočila sa a predávala ďalej. Zákazníkov má každý deň dosť. Ibaže taký Boss, Hugo Boss, to je veľký beťár a za dvestopäťdesiat korún ich pokojne môže doviesť až na kožné.
