Nočné epizódy strachu

Je krátko pred jedenástou. V ponuke už ostal len čas, začať sa báť. Hluchá ozvena mojich krokov sa ticho mieša s prázdnom nočnej ulice. Na jej mokrú čerň dosadá hmla a na starých košatých gaštanoch počuť ako „krarararákajú vrany, nečujne mrholí ...“. Kráčam rýchlo a tajím dych. Zreničky si rýchlo privykajú na tiene. Sú zrazu dlhšie, hrozivejšie ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (47)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.denmark.nl/denmark/Ulica%20Dubrovnik.gif)

Puzdro s tenisovou raketou si mocnejšie pritiahnem k telu a jednostaj sa otáčam. Vedela som čo ma čaká, ak sa dnes dlhšie zdržím. Snažím sa zachytiť aj ten najtichší podozrivý zvuk. Zdá sa mi, že z tmavého dvora, spoza budovy vidím vychádzať vysokú postavu. Moje kroky stále nie sú dosť rýchle. Asi sa dám do behu. Pristúpim si rozviazanú šnúrku na teniske a takmer okúsim studený betón opusteného parkoviska. Už nedokážem rozlišovať predstavy od skutočnosti. Dýcham rýchlejšie a v chvate premýšľam nad obranou: „Zasadím forhend, či bekhend? Nezaviazne mi krik v hrdle?" Mám už len pár krokov, už vidím vchodové dvere. Trasú sa mi ruky, kým hľadám modrý kľúč. Skáče okolo kľúčovej dierky, keď v tom začujem: „Katka, čo tak neskoro?“ „Ty si ma vyľakal!“ Nahlas vydýchnem, keď zbadám slabo osvetlenú tvár nášho vrátnika. Keď zamknem dvere na dva zámky, vydýchnem druhýkrát a znova si poviem tisíckrát opakované ... Z posledného nočného vlaku, spolu so mnou vystúpi len pár ľudí. Rýchlo sa rozpŕchnu do tmy. Na peróne postávajú dvaja železničiari. Po šichte si zapaľujú cigarety a rozprávajú sa o akomsi Jožovi. Vlečiem sa s cestovnou taškou k východu a v duchu si nadávam, prečo si vždy so sebou zabalím aj pol domu. Z malej Večierky vychádzajú dvaja podgurážení muži a unavená žena za okienkom zaťahuje záves. Stanica sa ukladá na noc. Konečne vychádzam na ulicu a klopkám podpätkami do nočného antracitu. Svietia iba lampy a svetlá prehriatych taxíkov. Mesiac si dnes pláva ako rožok v talianskej káve. Zo stanice to už nemám ďaleko, no aj tak ma zviera troška strachu. Pár metrov ďalej zbadám na múriku starého parku sedieť staršieho muža. Okolo neho obskakujú tri dievčatá. Preľaknem sa, kým podídem k nim. Muž má na čele slabo krvácajúcu ranu a vraví, že sa mu točí hlava. Nie je opitý, iba trošku ošumelý, s kravatou nakrivo. Len čo sa pokúsi vstať, znova si sadá na múrik. Telefonistke na stodvanástke v chvate opisujem krvácajúcu ranu na hlave. Starý pán sa s nami rozpráva, je milý a už sa nebojí. Vraví, že býva sám, len tu neďaleko. Dievčatá mu do vrecka tmavozeleného saka pchajú zabalenú desiatu. Prichádza záchranka, dvaja svižní muži a jedna žena. Od istého okamihu mám pocit, že ma raz zachráni niekto, kto aj naozaj zachraňuje ľudské životy. A tak mám slabé nutkanie povedať, že aj ja potrebujem záchranku ...Z prežitých emócií celkom zabudnem na strach z tmavého dvora. Zabuchnem dvere a precitnem.„Bolo vypredané.“ Povedal ktosi v hlúčiku ľudí, vychádzajúcich z dverí PKO. Vytlieskali sme si tri prídavky, takže sa už pred malou chvíľou načala nočná hodina. Pri šatni je tlačenica. Aj distingvovaní páni sa menia na dravce bijúce sa o kabáty. Objemný chlapík nás takmer pritlačí ku stene. Eva nahlas zasyčí, s kabátom v ruke sa rýchlo prederie až k dverám a uteká na posledný autobus. Vyjdem hneď za ňou a ovanie ma chladný nočný vzduch. Zhlboka sa nadýchnem a mierim k poslednému stojacemu taxíku. O krok ma predbehne pán so synom. Krúti hlavou a nechápe, prečo nejdem po vlastných, keď to nemám až tak ďaleko. Idú mojim smerom, tak sa zveziem. „Rovno, a potom doprava.“ Vravím taxikárovi. „Ďakujem. A počkáte tu, kým odomknem?“ Pán so synom na mňa hodí spýtavý pohľad. „Bojím sa.“ Odpoviem a rýchlo vystúpim. Evu raz prepadli dvaja muži. Našťastie sa jej nič nestalo a prišla len o peňaženku s neveľkou hotovosťou, ale ten okamih si bude pamätať do konca života. Odvtedy nosí v kabelke slzný plyn, no strachu sa nikdy nezbavila. Denne čítam v práci, čo všetko sa udeje nielen vo veľkých mestách, ale aj zapadákovoch, kde sa žije zo dňa na deň. A tak občas aj doma na dedine, kráčam nočnou ulicou vedno so strachom. Vždy verne príde, ako tichý spoločník nočných hodín. Neustáva a stále si hľadá svoje obete.

Katarína Maliková

Katarína Maliková

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu