„Ešte nechoďme!“ Chce sa mi zakričať do polospiaceho autobusu. Len na chvíľu zastavte prosím kolesá, chcem ešte jeden božský kúsok tej scény pod nami. Mám akési zvláštne tušenie, že bude dosť vzácny, na tejto mojej ceste za teplom. Ale nič sa nedeje. Diaľnica je stále rovná a šedá, motor pravidelne vyklepkáva svoj rytmus, zo sedadla číslo pätnásť cítiť domáce fašírky a na pustenom videu Bohumil S. práve presviedča doktorku psycholožku o existencii Boha. Ponuka ostáva na hodiny a hodiny nemenná, a tak sa čím skôr celkom odovzdane vnorím medzi tóny a skúsim si naladiť miestnu stanicu. Unikám. Milujem ten pocit, fantazijné východisko, návod na prežitie – kdekoľvek. Aj bez privretých očí funguje vždy spoľahlivo. Aj dnes. Unikám s tónmi klavíra a ...Sedíš vedľa mňa a máme chuť na vážnosti hudby. Očkom si Ťa tajne obzerám a dávam komusi za pravdu, že v obleku sú krajší všetci muži. Zarazím sa uprostred vety. Isto by si mi vtipne povedal, že si božský v hocičom, lebo si môj. Vieš, že ma vždy priťahovali sebavedomí muži. Cítim sa ako dievčatko, keď chytá motýle do malých dlaní, len mne sa trepocú v bruchu. Tak klavirista pohladí klávesy, ako by sa s nimi len pred malou chvíľou náhodne zoznámil na ulici. Jemne, skusmo, ako keď sa s niekým prvýkrát bozkávate a chcete cítiť každú čiarku pier. Čierne a biele, biele a čierne, tón a tón, bozk a bozk. A zrazu mám chuť oprieť si hlavu o Tvoje plece, šepkať Ti do ucha sladké neslušnosti a nepočuť tiché pohoršenie z radu za nami. A keby som bola „kotě“, ako ma občas voláš, tak ticho pradiem a nič viac mi nechýba.Tak klavír rozozvučí všetky rohy, všetky útroby. Klavirista čaká ozvenu, od ktorej sa odrazí a bruškami prstov ďalej spôsobne pokrýva čiernobiely elegantný rad. A keď prvýkrát silnejšie udrie do klávesov, uhladené kadere mu spadnú do čela a hre sa oddá celým telom, dušou. Tiež dýcha pre túto chvíľu. Pozriem na Teba a stretneme sa niekde tam, až tam. Jemne sa usmievaš a ja viem čo Ti behá hlavou.Hm. Ako krásne sa sníva, keď nespím. Všetko je farebné, šťavnaté a v páre a ...ktosi ma myká za plece. Otvorím oči a v uličke stojí len počerný colník s otázkou: „Passport please.“To boli posledné tóny romantiky. Tam ďalej, pod Olympom som žiadnu nenašla ...
