Kde ste všetky? Kam ste sa podeli? Hm, to je podozrivé. Schovali sa, všetky do jednej. Zrazu som zbadala scénu ako z prírodopisného filmu. Bála som sa čo i len pohnúť, tak som len stuhnutá sledovala čo sa bude diať. Stáli oproti sebe ako gladiátori v aréne. Delilo ich len chabé pletivo. Z očí do očí ako súperi v „čin-čan-čon“ filme. (to je termín mojej mamy) Krídla v útočnej pozícii, perie zježené, prešľapujúc na mieste, čakali kto z koho. Vydávali divné zvuky, podobné ako keď si oco poobede zdriemne na gauči. Nepostrehla som ani len malý náznak strachu. Len nebojácne rytierske presvedčenie, za dámy položiť aj vlastný život. Už sa zdalo, že jeden z nich uštedrí tomu druhému prvý úder, schyľovalo sa k najhoršiemu. Jeden pohľad neľútostný, druhý odhodlaný. Zrakom som behala medzi nimi až dovtedy, kým som z toho napätia nahlas nekýchla. Zroloval a vzlietol. Brúsil si brúsil, ale márne. Ľahkej koristi sa mu zachcelo. Ale krvilačné jastrabie pazúry zostali prázdne a hladné.
Náš kohút je jednoducho rytier - gentleman. Vedela som, že necháva sliepkam vždy tie najlepšie kúsky a dokonca aj dážďovky, ale že ich raz všetky zachráni, to som veru od neho nečakala. Nech sú mu odpustené všetky zákerné útoky na členov rodiny, jeho neslušný zlozvyk skákať do reči práve vtedy, keď sa chcem rozprávať cez plot so susedou, aj jeho divné chúťky, keď spravil všetkým sliepkam pankáčske strihy.
Náš kohút je jasný hrdina! Veď aká by to už bola Veľká noc bez vajíčok.
