Tá, ktorá nesie kríže

Občas ju stretnem v meste. Dlhovlasú, nevšednú, práve v rozpuku. Aj keby som nemala pamäť na tváre, tú jej, až príliš smutnú, by som neprehliadla ani v hustom dave. Zakaždým som premýšľala, čo by som jej povedala, aby sa jej oči aspoň trochu usmiali. Na nič som neprišla. Len tie moje veľké malichernosti sa vždy roztrúsili po ulici a odvialo ich spolu s prachom, medzi dennú klasiku. Ulicami ju oddane sprevádzal rešpekt vzbudzujúci rotvajler. Sledoval každý jej pohyb a verne sa prispôsoboval jej tempu. Keby mohol, asi by jej najradšej vrátil život do nevládnych údov. Včera som ju opäť zahliadla oproti na ulici. Keď prichádza taká scéna, vo filme o šťastnom konci, tak poväčšine odchádzam, lebo dojatie potom len tak ľahko neutíšim. Aj keď si vždy poviem, že je to len film a realita býva iná. Hm. Včera nebola. Mladú tvár so smútkom som už nevidela. Iba šťastnú. Šťastnú, až do krajnosti. Ľudia sa otáčali, a keby boli vo filme, tak by isto všetci tlieskali. Na jej doživotnom mieste vo vozíčku, v tej chvíli, namiesto nej sedel on. Ona mu sedela schúlená v náručí. Bozkávali sa. Bola všetkým čo potrebovali ...