Stojím na okraji budovy, sama, opustená, bez priateľov. Kde sú všetci tí, ktorí mi vravievali, že ma nikdy neopustia?! Tvrdili, že budú stáť stále pri mne a teraz....všade na vôkol je len čierna diera a ja čakám, kedy do nej spadnem. Kým bolo všetko v poriadku, mala som priateľov, ale potom prišiel problém, problém zvaní alkohol. Najprv to bolo len v malých dávkach, ale ako čas plynul, vodu som vymenila za alkohol a teraz je môj jediný priateľ. Napijem sa. Je to to jediné, čo mi ostalo na tomto svete.
Moje telo ma už prestáva poslúchať. Sliná mi steká po brade, keď si ju spakruky utriem a opäť sa napijem. Fľaša je prázdna. Hodím ju za seba a ticho, ktoré v tú noc vládne preruší rozbíjajúce sklo. Z vrecka, na mojom potrhanom kabáte, vytiahnem poslednú fľašu. Sadnem si na okrej budovy, aj keď neviem ako sa mi to podarilo. Svrbí ma hlava. Veď sa ani nečudujem, keď som si ju dva či tri týždne neumývala. Vlastne, ja som posledné dva či tri týždne nerobila nič okrem pitia tej jahodovej šťavy, ktorá ma vie zohriať aj v tých najtvrdších mrazoch.
Opäť sa napijem. Myšlienky sa krútia, blúdia mojou mysľou. Zadívam sa na hviezdy, sú tak krásne. Je to absurdné, ale hviezdy sú to jediné čo ma drží ešte pri živote. Pripomínajú mi iskierky v mojich očiach, keď som bola šťastná. Heh šťastná, už ani neviem čo to slovo znamená, ako sa prejavuje v živote. Nebudem to už ďalej oddiaľovať. Mala som to spraviť hneď, keď som sa začala šmýkať dole kopcom. Napijem sa. Možno by som mala teraz vyroniť slzy, ale načo? Slzy sú momentálne nepodstatné, zbytočné, nie sú pre nikoho. Napijem sa, ešte raz a ešte raz. Prázdna je už aj táto fľaša a tak ju vyhodím a s problémami sa postavím. Už prišiel koniec, definitívny.
„Nie!“ skríkne niekto práve vo chvíli, keď som sa lúčila sama so sebou. Otočím sa. Oči som mala, ako pomlčky a preto som musela poriadne zaostriť. Chvíľu mi to trvalo, kým sa mi vybavila celá silueta postavy, ktorá ku mne kráčala. Zastala. Zaostrila som ešte viac. Videla som anjela, s krásnymi plavými vlasmi. V tej tme svietil, ako najkrajšia hviezdička.
„Kto si?“ opýtam sa a mierne so mnou zakolíše. Na otázku mi neodpovedá. „Dievčatko moje, prosím, zíď dole a spolu pôjdeme domov. Pomôžem ti. Ja viem, že som sa o teba v poslednej dobe vôbec nestarala, ale všetko to napravím.“ Povedal mi anjel a rozplakal sa. „Neplač anjel, nemôžem sa pozerať, ako tak čisté stvorenie ako ty plače. Ja.....ja len teraz skočím dole a budeme dvaja anjeli.“ „Buďme anjeli na Zemi, veď aj tu treba rozdávať radosť a šťastie.“ „Radosť, šťastie krásne to slová.“ Anjel sa opäť pohol až prišiel ku mne a podával mi ruku. „Podaj mi ruku a ja ti sľubujem, že budeš znova šťastná!“ Zaváham, ale iba na chvíľku kým sa moja ruka nedá do pohybu. Teraz ma už môže zachrániť len láska anjela – mojej mamy.
