Keď však ten pocit pominul, začala som skúmať toho človeka a prišla som na to, že tento človek má úplne stratenú existenciu. Ešte nikdy som ho nevidela triezveho a myslím si, že po toľkom požití alkoholu má už aj pychické poruchy. Lebo kým som ho sledovala, rozprával sám zo sebou a mal rôzne trhané pohyby.
Každé ráno, len čo sa otvorí krčma on je už tam. Večer keď sa krčma zatvára, on sa pomaly zo strany na stranu hompáľa domov. Pri pohľade na ňom som si uvedomila, že takýchto ľudí, ktorý takto trávia svoj každý deň je na svete veľa. No neničia sa len alkoholom, ale aj drogami a možno aj inými vecami, o ktorých ja nemám ani zdanie.
O čom je vlastne takýto život? A čo v ňom dosiahli?
Nech sa na to pozerám z akejkoľvek stránky, stále mi vychádza, že nič! Najhoršie na tom je, že v mojom okolí je pomerne veľa ľudí na takejto ceste, alebo k nej smerujú a je mi nesmierne ľúto, že im nedokážem pomôcť. Keď vidím, ako si denno-denne zabíjajú všetko živé čo je v nich, chce sa mi plakať. Neviem, či sa takých ľudí treba strániť, alebo ich ľutovať, ale viem, že ja takto nikdy nechcem dopadnúť! Nechcem sa zobúdzať s pocitom, že to jediné po čom túžim ma zabíja ...
Jedného dňa sa zobudiť a priznať si, že moja existencia je straná, to by som neprežila! Vlastne vtedy by som si to už nedokázala priznať. A tak len hľadím na takýchto ľudí, rozmýšľam, čo im život priniesol, že skončili až takto na dne a v duchu sa modlím, aby mne sa to nikdy nestalo !
