.
Francisci sa vzdal Jurkovičovej. Ako Štúr Pospíšilovej
19-ročný študent evanjelického lýcea v Bratislave Ján Francisci a 17-ročná Anička Jurkovičová sa zoznámili r. 1841 ako herci ochotníckeho divadielka v Sobotišti. Súbor založil so študentmi bratislavského lýcea Aničkin otec Samuel Jurkovič, sobotištský učiteľ. Ako Francisci napísal vo svojich pamätiach, z tejto známosti mohol vzniknúť celoživotný vzťah, sám však Aničkinmu otcovi písomne oznámil, že sa „obetoval“ pre národ. Išiel tak v šľapajach svojho rigorózneho učiteľa Ľudovíta Štúra, ktorý urobil podobný krok vo vzťahu k Češke Marii Pospíšilovej. Štúr najskôr písal, že mu Marie „vzala pokoj srdca“, „padol do bôľu lásky“, o pár mesiacov však vzťah ukončil, lebo ho vraj čaká „boj proti Maďarom“ a musí vykovať svoju „úlohu“ (viac o tom – tu). Úryvok z Francisciho pamätí o Jurkovičovej:
Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť.
.
Francisciho báseň pre Aničku: Nezabudnuteľná
Pre Jána Francisciho však nebolo jednoduché na Aničku zabudnúť. V r. 1844 napísal báseň s názvom Spomienka, ktorý zmenil na nadpis Nezabudnuteľnej, v inom rukopise je však pod nadpisom Aničke (úryvok):
.
Jurkovičovú si vzal Hurban
Anička Jurkovičová sa nakoniec vydala za Jozefa M. Hurbana. Ján Francisci v liste priateľovi Augustovi Horislavovi Škultétymu 19. septembra 1845 lakonicky napísal: „Hurban Jožo bude mať 7. 10. sobáš - berie si Aničku.“ Práve v septembri 1845 Francisci datoval svoju báseň s názvom Posledné spomenutie. Píše v nej: „Letela, letela, uletela páva,/ pri mojom dievčatku už iný sedáva (...)." Ján Francisci si napokon vzal inú. Napísal o tom: „Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, (...) odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného v Banskej Bystrici (...).“
.
Štúrove prednášky z filozofie dejín
Filozofické názory Francisciho učiteľa Ľudovíta Štúra boli ovplyvnené Nemcom Georgom Wilhelmom Friedrichom Hegelom. Vývoj ľudstva podľa Hegela postupuje od orientálnych národov, pokračuje u antických Grékov a Rimanov a vrcholí u Germánov. Štúr si však Hegelovu filozofiu upravil – nad Germánov ešte umiestnil Slovanov, ktorí mali byť na čele ľudského pokroku v budúcnosti. O Štúrových prednáškach Francisci napísal:
Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský.
.
Francisci videl Štúrovu filozofiu aj v rozprávkach
V r. 1842 začal 20-ročný Ján Francisci popri štúdiu na lýceu zapisovať slovenské ľudové rozprávky. Pripojili sa k nemu spolužiaci, študenti iných lýceí na Slovensku a neskôr aj Francisciho žiaci. Zo zapísaných rozprávok vydal Francisci r. 1845 knižku Slovenské povesti (Slovenskje povesťi). 23-ročný Francisci v úvode dielka napísal, že v slovenských rozprávkach zvyčajne víťazí najmladší syn, čo je podľa neho skrytým vyjadrením budúcej veľkej úlohy Slovanov ako „najmladšieho syna ľudstva“. Na prvé miesto knižky dal rozprávku o Popolvárovi, ktorý je tiež najmladším synom a symbolizuje podľa Francisciho Slovanov. Starší bratia (iné národy) ho považujú za neschopného, no Popolvár napokon v ťažkých skúškach obstojí najlepšie, až sa stane „najväčším na svete“. Takto Francisci do rozprávok pretransformoval Štúrovu filozofiu o veľkej budúcnosti Slovanov. Úryvok z Francisciho úvodu v zbierke Slovenské povesti:
Slováci sami nepoznali, čo sú vlastne ich rozprávky, a len si ich so zbožnou mysľou rozprávali a prechovávali ich v pôvodnej ich pravde, hĺbke a tajomnosti, až by sa našiel hrdina pravde, ľudstvu čisto posvätený, ktorý by silným udretím čarovného prúta všetky kliatby, ich myšlienku pred svetom ukrývajúce, rozbil. Novorodený duch Slovanstva, najmladší syn ľudstva, je ten posvätený a vyvolený hrdina (...). (...) Pozoruhodné je napokon to, že v týchto povestiach istota a myšlienka budúcnosti národa nášho je silne a jasne vyslovená - čo v prvej povesti tohto zväzku (Popolvár - najväčší na svete) iba slepý nevidí. Hrdinu tej povesti ja považujem za zidealizované indivíduum Slovenska. Druhé povesti to napospol dokazujú, hlavne tým, aby som iné nespomínal, že v nich najmladší syn nad osudom sveta víťazí.
.
Francisci a slovenčina
Dňa 14. februára 1843 sa učiteľ Ľudovít Štúr tajne stretol s niekoľkými svojimi žiakmi, vrátane Jána Francisciho, aby sa dohodli na zavedení strednej slovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka Slovákov. Dovtedy slovenskí evanjelici používali celé stáročia tzv. bibličtinu, čo bola z dnešného pohľadu slovakizovaná čeština - Slováci však bežne tento jazyk vtedy označovali za „slovenský“. Účastníkmi tajnej schôdzky 14. februára 1843 boli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Samo Vozár, Ján Gáber a Štúrov mladší brat Samuel. Ešte pred schôdzkou sa o novej slovenčine hovorilo v korešpondencii jej stúpencov. Francisci 13. februára 1843 v jednom liste ako odpoveď podobne zmýšľajúcemu človeku napísal (podľa prepisu publicistu Milana Hodžu):
Radosť, kterú sťe Vi nám všeckím Vaším slovenskím listom zpuosobiv, Vám chcem vinahradiť s tou novinou, že sa vec naša (prijímanie novej slovenčiny) zo dňa na deň zmáhá a viacej zastávaťelou nachádzia. Včera písav Hurban, že je za ňu s ťelom aj s dušou. Ondruš, kterí sa z Nemeckej nahrátiv, je tiež náš, i Brozík, čo s ním prišov. Slovom všeci, kteríkolvek Slovanstvo dobre pojímajú, kterí sa k mladému životu schopními biť cíťia, kterí sa novím vedám oddali, t. j. kterí budúcnosťi chcú žiť: všeci tí s nami jednako mislia i cíťia. Pán Boh nám len pomáhaj v našom šlechetnom precevzaťiu a svet sa zaďiví, kďe mi ňepoznaní náš, ale neslíchaními dari nadaní národ Slovenskí o krátki čas privedieme - naše Tatri budú novou svatou zemou, do kterej Slovaňia zbožnie púte vikonávať budú.
.
Štúr a jeho „teória zakliatia“
Aj Štúr mal svoj osobitý výklad slovenských rozprávok. Vo svojich prednáškach upozorňoval na často sa vyskytujúci fenomén zakliatia v nich, ktorý je podľa neho odrazom celkovej histórie Slovanov. Ako národ sú vraj zakliati a čaká ich odkliatie. Štúrove názory na rozprávky sú najpodrobnejšie zachytené v rukopisných poznámkach jeho žiaka Karola Modrániho. Výklad Ľudovíta Štúra:
Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol - a na náš svet slovanský to je pokuta poslaná od Boha za odpadnutie od neho (...)! (...) Zakliatie toto v našich povestiach predstavené má hlboké značenie aj v našej histórii slovanskej. Keby sme z jednej výšiny na národ slovanský oči spustili - videli by sme v ňom zakliatosť. (...) Iste, že sa naše zakliatie podarí odkliať (...).
.
Francisci a „zakliatosť Slovenska“
V marci 1844 odišla z Bratislavy do Levoče skupina študentov na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z miesta učiteľa na bratislavskom lýceu. Do Levoče prišiel za nimi aj už vyštudovaný Ján Francisci, ktorý tam v duchu Štúrových názorov niekoľko rokov viedol literárnu spolkovú činnosť s nimi. Pridali sa k nim aj miestni študenti, napr. Ján Botto. Ján Francisci v liste priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi z 2. apríla 1846 ocenil Bottovo chápanie „zakliatosti Slovenska“ :
Medzi logikmi (označenie triedy) sa mi traja výborne vyznačujú, že budem hrdý na nich, a tí sú Čajak, Makovický, obaja Liptáci, a tretí Botto, ten najmladší, čo vlani so mnou býval. Tento posledný sa odnedávna začal sám v sebe prebudzovať a vyznačovať sa ako básnik v celom ústave (literárnom spolku) najprednejší. (...) Mal som s ním viac zhovorov. Osvedčil sa mi, že sa poézii celkom oddá, a maľbe, za čím až mrie (...) Jeho sloh je najplastickejší, čo znám na Slovensku (... ) Hlboké je jeho ponímanie stavu zakliatosti nášho Slovenska, čo on bezmála sám ešte nerozumie (...)
.
Francisci inicioval r. 1848 Žiadosti slovenského národa
V marci 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia, snem zrušil poddanstvo, vyhlásil slobodu slova, či zhromažďovania. Ján Francisci z Hnúšte a ďalší Slováci však chceli aj zákonnú slobodu slovenského slova, preto inicioval s priateľom Štefanom Daxnerom z Tisovca Žiadosti slovenského národa. Vo Vlastnom životopise Francisci píše:
Marcové zákony hneď po ich potvrdení kráľom boli s veľkým nadšením a veľkou okázalosťou po celej krajine vyhlasované. V Gemerskej stolici bolo tým účelom v Rimavskej Sobote na rínku pred stoličným domom vydržiavané dňa 1. mája valné stoličné zhromaždenie, na ktorom rečené zákony čítali stoličný notár Július Draskóczy a Daniel Győry, asesor stoličného súdu. Tam boli sme prítomní i ja, ešte ako patvarista viceišpána Fáyho, i Štefan Daxner už ako advokát. Kým pozornosť početného obecenstva bola zaujatá čítanými zákonmi, my odišli sme trochu nabok a poradili sme sa, že bude dobre a treba, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách vydržiavaných zhromaždeniach vydržiavala sa celonárodná slovenská porada, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a tie predložiť i snemu i novoustrojenému ministerstvu i kráľovi. Za miesto držania porady uzhovorili sme Liptovský Sv. Mikuláš a za deň 10. máj 1848.
.
Zatknutie 26-ročného Francisciho ako „buriča“
V septembri 1848 vtrhli z Moravy na Slovensko ozbrojené oddiely slovenských dobrovoľníkov vedené Jozefom M. Hurbanom a Ľudovítom Štúrom. Chceli iniciovať celoslovenské povstanie, no nepodarilo sa im to a po pár dňoch sa opäť stiahli na Moravu. V Uhorsku následne vyhlásili stanné právo, v dôsledku ktorého v októbri v Plešivci na Gemeri zatkli aj Jána Francisciho. Pri jeho vyšetrovaní vypovedal ako svedok napr. aj evanjelický farár v Nandraži Karol Jakobei, ktorý hovoril aj o vzťahu Francisciho a hurbanovcov. Úryvok zo záznamu Jakobeiho výpovede, ktorý publikoval historik Daniel Rapant:
Minulého mesiaca súc v rodinných záležitostiach spolu s manželkou v Brezne prišla práve správa, že Slováci vtrhli (hurbanisti na Myjavu) a tak napredujú, že dnes-zajtra budú už tu. V Brezne sa každý bál, a tak aj svedok ešte ten istý deň odišiel na Polhoru. To bolo 25. septembra. V Polhore sa usalašil v hostinci, kam čoskoro na večer, prichádzajúc z poľovačky, vošli erárny banský úradník Móric Kellner (jeho sestru Kornéliu si vzal za manželku M. M. Hodža) a ešte dvaja Kellnerovci, jeden praktikant a jeden peštiansky fiškál, ako aj ešte jeden mladík, ktorých svedok nepozná, a keď medzi nami prišla reč na túto vec, Móric Kellner sa len smial a povedal, že on o tomto vpáde už dávno vedel, a na počudovanie svedkovo, keďže svedok sa o tomto chýre dozvedel len odpoludnia v Brezne, odpovedal Kellner: mám spôsob sa to dozvedieť. Nato potom vytiahol Kellner list, z ktorého slovensky čítal, že cieľom slovenského pohybu je odstrániť aristokraciu, vziať jej majetky a tretinu z nich venovať vláde, dve tretiny obrátiť na úhradu potrieb krajiny. (...) Ďalej hovoril Móric Kellner týmito slovami: „Nuž teda teraz sa nebojíme, všetko robíme verejne, lebo tu sú Slováci; mne, hoci som oznámený vláde, nemôžu nič urobiť, mám dosť svojich ľudí, na ktorých stačí mi len zahvízdať a môžem sa v lese ubrániť. Práve zajtra budeme mať zhromaždenie s tisoveckými, ktorí držia so mnou; čakáme na Štefana Daxnera a Jána Francisciho. (...).“
.
Francisci čakal, že ho popravia. Aj jeho matka
V októbri 1848 popravili po výrokoch štatariálneho súdu pri Hlohovci hurbanovských povstalcov Viliama Šuleka a Karola Holubyho. V Plešivci uväznení Ján Francisci a ďalší sa dostali tiež pred štatariálny súd, od ktorého očakávali trest smrti. Vo Vlastnom životopise Francisci uviedol:
Už 5. novembra bolo počuť na dvore kresať. Kresali šibeničné stĺpy, neznám koľko, pre nás. Boli tam už aj kat aj kňazi, ktorí nás mali k smrti pripravovať. (...) Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Národa i zo slovenských i z maďarských strán stolice bolo veľmi veľké množstvo. Na dvore boli postavené dva rady gardy, pomedzi ktoré nás veľkým dvorom mali viesť zo zadnej budovy stoličného domu do prednej, kde náhly súd zasadal; ku mne prišiel hajdúch-temničiar a s farizejsky skrúšenou tvárou mi povedal: „Prosím za odpustenie, ak by som nebol tak slúžil, ako ste si boli žiadali. Ináče nech Pán Boh bude milostivý vašej úbohej duši.“ I vyviedol ma na dvor. Na dvore už stáli v tomto rade jeden za druhým: Daniel Lojko s holou, v Plešivci ošedivenou hlavou, potom môj brat Karol Francisci, Michal Bakulíny, Štefan Daxner a za týmto postavili mňa. Za každým nasledovali po dvaja hajdúsi v celej paráde a s nasadenými bodákmi na puškách. Moja utrápená matka, ktorá už ani sĺz nemala, dívala sa na náš pochod pred náhly súd. Bola so sebou doniesla koniec plátna, že nás obesených dá posnímať a tým plátnom pozakrúcaných pochovať.
.
V deň očakávanej popravy zmenili štatariálny súd na riadny
Dňa 6. novembra popoludní však nečakane zmenili štatariálny súd na riadny, ktorý Francisciho odsúdil na dva roky a 360 dní samotky. Na celé tri roky vraj preto nie, lebo toľko väzeň na samotke nemohol byť. Odstúpenie od plánovanej popravy Francisci pripisuje tomu, že maďarské revolučné vojská prehrali krátko predtým, 30. októbra, v dôležitej bitke pri Schwechate, situácia a nálada v krajine sa zmenili a poprava by mohla mať pre jej strojcov neočakávané dôsledky. Francisciho po rozsudku odviezli do väzenia v Pešti, v januári 1849 však Rakúšania Pešť dobyli a Francisci sa dostal na slobodu.
.
Vo februári 1849 sa Francisci stal veliteľom slovenských dobrovoľníkov
Ján Francisci sa ešte v januári 1849 spojil so slovenskými dobrovoľníkmi z tzv. zimnej výpravy, ktorí sa práve nachádzali pri Trnave. Slovákom velil Čech Bernard Janeček, ktorý Francisciho vymenoval za svojho náhradníka. Už vo februári sa však Janeček úplne vzdal velenia a odovzdal ho Franciscimu, ktorý podliehal, tak ako predtým Janeček, rakúskemu veliteľovi Baltazárovi Šimuničovi. Vzhľadom na vtedajšie úspechy maďarských vojsk sa Rakúšania aj so slovenskými dobrovoľníkmi vedenými Franciscim v apríli stiahli do Skalice, kde sa pripravovala nová, letná slovenská výprava.
.
Štúr: Slováci ponúkli Viedni 20 000 dobrovoľníkov
Ľudovít Štúr ponúkol v máji 1849 Rakúsku v boji proti Maďarom v rámci tzv. letnej výpravy 20 000 slovenských dobrovoľníkov, žiadal však riadne ich materiálne zabezpečiť a v budúcnosti politicky vyčleniť Slovensko z Uhorska v rámci monarchie. Českému vlastencovi Václavovi Staňkovi o tom Štúr 11. mája 1849 z Viedne do Prahy napísal:
My se hotujeme k novému tažení. Chceme a postavíme teď s Hurbanem 20 000 dobrovolníků, kteří mají být slovensky národně ošaceni a dokonale do tažení vojenského vystrojeni. Ještě se nám jen mají dát politické garance našeho života, co se po tyto dny státi má. Bez těch nehneme se více ani na krok.
.
Francisci sa stal veliteľom slovenského práporu v letnej výprave
Na čelo letnej výpravy slovenských dobrovoľníkov, ktorých bolo spočiatku niekoľko stoviek, sa postavil rakúsky dôstojník Henrik Lewartowski. Už v máji od neho dostal Ján Francisci ponuku, aby sa v hodnosti kapitána stal veliteľom slovenského práporu. Francisci ponuku prijal. Dňa 13. augusta 1849 však maďarskí revolucionári kapitulovali. Porazila ich ruská armáda, ktorá prišla Rakúšanom na pomoc. Slovenský prápor sa tak nestihol počtom riadne rozrásť, existoval do 21. novembra 1849, keď ho rakúske úrady slávnostne rozpustili.
.
Viac: Listy Ľ. Štúra, Listy J. Francisciho, J. Francisci: Vlastný životopis, J. Francisci: Iskry zo zaviatej pahreby, M. Hodža: Československý rozkol, D. Rapant: Slovenské povstanie, Ľ. Štúr: O poézii slovanskej, Slovenské povesti, ed. J. Francisci
