...tej by som sa pohľadom z Velebitu nadol nezavďačila. Narozdiel odo mňa ju fascinuje bulharské more: "More šíre, nie ako to chorvátske. Naozajstné otvorené voňavé more, ktoré aj počuť. More, ktorého horizont vám zakrývajú ostrovy, a ktorého hladina stojí ako tiché vody Draždiaku, nie je skutočným morom..." Na onô prišla, keď sa mienkotvornými Očami dívala z bulharského balkóna. Z toho Týždňa* som zachránila aspoň niečo, čo Janko nestihol dať do úst. Moje oči naširoko otvorené, kráčajúc po tejto chorvátskej krajine, potrebujú nutne čačkalicu, špáratko, aby zachovali status quo. Neviem, či sa mi krížia únavou alebo len Dorotou.
Slnko zapadá za "Draždiak"
V Draždiaku som sa nekúpala odvtedy, čo na vodný bicykel č. 22 potápači odložili človeka, ktorý to v jeho tichých vodách nezvládol k brehu. Odvtedy som sa nekúpala vôbec. Prvýkrát až v tom stojatom chorvátskom mori. Spolu s ďalšími účastníkmi zájazdu, hlava na hlave na Makarskej riviére. Simultánne s ľuďmi plávali na hladine olejnaté škvrny príťažlivé asi ako neliečené kurie oká, podotýkam oleja toho najmenšieho ochranného faktoru, ktorými sa Vieweghovci mazali, len aby si udržali popáleniny prvého stupňa z úvodu do konca dovolenky. Fľaša destilovanej vody by mala pre mňa väčšiu výpovednú hodnotu, ako táto mláka potu. Večer čo večer zmývala búrka pod Biokovom pach kafilérie spálených tiel, pach, ktorý zabíjal vo vzduchu soľ ako nejaký pomätený sériový vrah z večernej promenády. Lacné cingrlátka, čínske tetovačky na členkoch, kolotoče, dídžej Bobo.
Stačilo pritom len o pár metrov a jeden trajekt zmeniť destináciu, obísť cestovnú kanceláriu, ktorá ponúka rovnaký obložený chlebíček pri bazéne na Cancúne, Rhodose alebo Burgase. Risknúť sa pozrieť do mapy, zablúdiť naozaj, nielen prstom. Tých zátok, kde sa dajú nerušene od zbytku planéty tvoriť romány a deti, kde si môže človek slobodne kýchnuť a prdnúť, nôtiť si Internacionálu, čakať na Godota, kuť plány, ako zostarnúť v raji, je oproti všelijakým makarským a riviéram viac ako požehnane. Kto hľadá, nájde. Ako sa do hory volá, z takých balkónových dverí sa pozerá. „Ľudia v Sature vedeli, prečo ma dávajú sem a nie do Las Vegas," krochkala si spokojná Dorota.
Za vrakom lode je pokus o horizont
V maríne je ticho. Dobré znamenie, keď more mlčí. Modlím sa, nech je rovné ako doska, husté ako olej, keď vkročíme naň lodnou nohou. Nech šťastne doplávame kamsi, kde nie je nič nové. Moje Las Vegas sa bude kurírovať v kočíku na terase, inhalovať kilá soli nabitého vzduchu, kým mu neprejde bratislavský sopeľ. Mirovi ulejem KBŠ, nech sa mu dobre drieme na gauči pod chorvátskou mapou. Pod mapou, pod ktorou často snívam o miestach, kde sa prerezávajú zuby, tvoria romány a deti.
* Inkriminované číslo použitého i požutého Týždňa je 36/2010.
Na východ od raja...
Októbrové slnko zapadá do mora. Marcové za stromy.
Talianom vychádza chorvátske slnko
Je skutočné?
