Ažo nejaký čas neskôr, pri pátraní po jehoosude, narazila som na rôzne, najmä však sklamanéreakcie ľudí. V jednom sa ich opis zhodoval: mali ho zahonosnú vilu, no len do chvíle, kedy nestálipred ním. “Budete prekvapení, ale nemilo,” vystihloby situáciu za všetky. U mňa tomu bolo presne naopak. Češkavila, ako jej hovoria miestni, vo mne zanechala pozitívnustopu.
Dívajúcsa na ten zanedbaný, spustnutý zjav, ktorý by zainých okolností mohol byť spokojne dominantou mestaVis na rovnomennom ostrove, nemyslela som na to, “čo by bolo,keby”, ale na “kde bolo, tam bolo.” Schátralá,zabudnutá stavba mi ožívala pred očami ako hranýfilm. Miesto opadanej omietky mala odrazu sýtu a teplúžltú fasádu. Rozmlátené drevenéokenice boli bez jediného škrabanca, okná, po ktorýchniekde nezostal ani rám, dostali opäť svoju sklenúvýplň. Na jednom z balkónov vidím stáťmladú ženu, pozerá sa striedavo na mesto, ktorémá ako na dlani, striedavo do mora, ktoré máhneď pod nohami. Kreslím jej krátke vlasy, dlhúšiju a chlapčenskú postavu. Fajčí. Nič netypicképre 20. roky minulého storočia, aj keď odvážne. Akýpríbeh jej vymyslieť? Keby len kopíroval osud domu,žena by sa stala románovo nesmrteľnou.
Rozletfantázie vie podporiť nedostatok faktov; v mojom prípadebolo podnetom k romantickým úvahám len jednojediné: meno domu. Češka vila. Česká vila. Podobnosťčisto náhodná? V prvej chvíli mi napadlo, činemá českého staviteľa. Neviem odhadnúť anilen storočie, v ktorom mohla byť postavená, zato tuším,že ak by aj medzi jej stenami bolo počuť češtinu, muselo to byťešte pred druhou svetovou vojnou. Každý bedeker o Dalmáciinezabudne Vis prezentovať ako bývalú vojenskúzákladňu, prísne stráženú, kde bolvstup cudzincom z toho dôvodu zakázaný. Ostrov sazahraničným turistom otvoril až začiatkom 90.rokov 20.storočia. Skúšam si predstaviť cestovný ruch predsto rokmi, dobové jachty, námornícky outfitalebo plavky za prvého Československa a potom sa dočítam,ako sa nemalý počet “našich” turistov zvykol premávaťna najkrajšej viskej pláži hneď za vilou iba vevinom/adamovom rúchu. V tridsiatych rokoch...
OČeskej vile som po pár minútach blúdenia nainternete našla informácie, popri ktorých sa mojefantazijné sklony ukázali byť akosi diétne. V19. stor. si dom nechala postaviť bohatá viská rodina,aby ju hneď predala istému dubrovníckemu obchodníkovi.Od neho prešla do českých rúk. Či išlo o predaj,prenájom alebo dar, mi nie je celkom jasné. Česi jumali prestavať na hotel, a tak aj tento trojposchodový dom svyše dvadsiatimi izbami používať. Niekde sa spomínaSyndikát českých železničiarov, chorvátskouoptikou išlo však len o prenajímateľa. Vilu tiež prameneoznačujú aj ako Masarykovu, pretože ju vraj tomutoprezidentovi podarovala juhoslovanská vláda a za prvejrepubliky mala slúžiť ako ozdravovňa pre deti s dýchacímiťažkosťami. Za druhej svetovej vojny to mohol byť “leteckýdom”, kde sa údajne liečili letci, vrátanečeskoslovenských.
Nechuž tomu bolo akokoľvek, dnes je vila tak zdevastovaná, žeakýkoľvek český prvok zašlej slávy by sinedovolila hľadať ani J.K. Rowlingová. Za vinníkaskazy sa všeobecne považuje juhoslovanská ľudováarmáda, ktorá po vojne na Vise vládla. Netuším,čo za sklad si spravila z vily, no vnútri to vyzerá,akoby si pre kantínu vybrala zrovna najkrajšiu časť celéhodomu, možno bývalý salón alebo recepciu,každopádne miestnosť, ktorej okná sú dvakrátväčšie ako ja. Kedysi tu museli byť všade parkety, žiadenlaminát, ale ozajstné drevo, ktoré voňalo. Dnestrčí z dlážky. Steny sú pomaľované apopísané odkazmi, ako napríklad “be cool.”Inak sa to ani nedá.
Čassíce lieči, ale asi len ľudí, nie domy. Záujemcovo českú vilu už bolo. Aj anglických, francúzskych,či talianskych. Nielen tých, ktorým názovevokuje pocit vlastníctva. Z českej strany bol na vilu podanýreštitučný nárok. Či už oprávnenýalebo nie, či už chýba vôľa chorvátskej stranyriešiť to alebo nie, dom upadá uprostred zdivočelejzáhrady. Zlá burina nevyhynie. Českú vilu eštepár rokov neprehliadnete pri vstupe z mora do zátokymesta Vis. Zatiaľ stojí na ľavej strane. Plnápríbehov. Plná inšpirácií.
