A tak sa mi občas zdá, že nie je. Nepodarilo sa mi získať do uzávierky tohto čísla relevantný údaj z cestovných kancelárií, tak sa obmedzím na svoj subjektívny pohľad. Súdiac podľa počtu mojich došlých „zahraničných" návštev (celkom nula), som buď nezaujímavá ja alebo krajina, v ktorej žijem. Tá druhá možnosť si to ozaj nezaslúži. Kto vlastne vymyslel ten stereotyp „v zime na hory, v lete k moru?" Štyri ročné obdobia - sú len názvom pre pizzu? A more, to je asi len synonymom kúpania...
Mikulášske ráno
Môže byť, že niekomu práveže vyhovuje letná davová psychóza, keď miestne pláže pripomínajú Zlaté piesky, len trošku do slana; kde tu medzi spotenými telami zavanie aróma bôčikovej, ktorá sa následne vybehá so zlatými náramkami na večernej promenáde... Proti gustu žiadna diskusia. Svet nemôže byť podľa Kristíny a ona si počká na svoje posezónne záležitosti. Má tisíc dôvodov, na čo sa tešiť...
A nemá toho človeka, ktorý by tú mandarinku obral...
Najlepší reklamný ťah jesene si na nás vymyslel Frane, miestny bagrista, jeden z mojich prvých dotykov s ostrovnou štábnou kultúrou. Rád sa s nami zoznamoval pri slovenskom brandy. Bolo ešte len ráno a živých tridsať stupňov a on nám sníval, ako budeme na jeseň a celú zimu robiť jednu feštu za druhou: "Budeme len piť, jesť a spať." Ani sezóna poriadne nezačala a Frane dostal infarkt. Nemal ani dvadsaťpäť... Zatvorili vtedy krčmy, reštaurácie, obchody a turisti-neturisti, ostrov mal smútok. Tu ľudí vyprevádzajú na druhý svet až po deväťdesiatke. Pomalé tempo života ich nevie zničiť skôr. Až na výnimky... Vtedy príde človeku ľúto, že na tie jesenné vône a farby ostal sám. Že zrejú mandarinky a pomaranče, ktoré si len odlomí zo stromu niekde cestou okolo, že prvýkrát oberá olivy, že sadí levanduľové pole je "bez veze." Nemá význam.
Ak má niekto v hlave rovnicu, že čím viac na Slovensku sneží, tým viac južnejšie prší, mal by ísť buď na doučovanie z matematiky alebo si kúpiť lepší bedeker o Dalmácii s fotkami ľudí guľujúcich sa uprostred zasnežených letovísk. Mne z toho vyšlo našetriť si na radiátor. V zime to nie je celkom na plavky, skôr na čaj s rumom (nemusí byť pravý kubánsky) a chce to lepšiu filmotéku, keď počasie týždeň nedovoľuje ísť kúpiť chlieb. Horšie ako dážď, ktorý sprevádza južný vietor zvaný jugo, je len meteosenzitivita ako pridaná hodnota. Nič to, že nevidno na ostrov naproti a že more je do spenenia besné, ale bolí hlava (a nie z rumu), bolia kĺby, a tie časti tela, o ktorých človek nevedel, že ich má. Vzťahy sa utužujú hádkami, na ktorých štartér nie a nie si spomenúť. Spásonosne zafúka bura zo severu, prečistí krv a atmosféru a človek si spokojne zoškrabe námrazu z okna lode, akoby sa nechumelilo. V najbližšom obchode sa pridá do hustej debaty o počasí. Tak, tak, lepšie keď fúka bura ako jugo. A nie je to konverzačná fráza...
Dovolenka na Brači - len so snehovými reťazami...
Velebit
Kým sa bude držať sneh na Velebite, akejsi psychologickej hranice medzi morom a pevninou, ktorú šoféri poznajú cez tunel Sveti rok, je ešte stále jar zradná. Treba s ňou polako, pomaly. Ako naša známa Marija: každý deň spravý jarný strih jednej olive, čo jej zaberie asi hodinu roboty. Týmto tempom bude mať tie štyri stromčeky hotové možno do konca mesiaca, ale v tom azda tkvie tajomstvo dlhovekosti. Rýchlo sa treba dojesť iba ligní (slovenský preklad je, predpokladám, kalamáre), kým skončí ich sezóna. Kto vám ich predá v lete ako zaručene friške, čerstvé, má buď tú najčerstvejšiu chorvátsku mrazničku alebo z nich len odtrhol nálepku made in z dovozu. Ale čo tam po plodoch mora, keď je marec, mesiac knihy a mladej jahňaciny. S plným bruchom a prvými pehami idem vyčkávať leto. A netopí sa ten sneh, a netopí. Dobre mu tak. Ešte chodník nikto neopravil, čo jugo bláznilo...
