Ráno pršalo, miestne babky si ako obyčajne spievali v kafići, lebo došla penzia. Hovorím tomu malá omša v kafići, chudák Poliak bude tú oficiálnu večernú zase slúžiť sám pre seba. V nedeľu utrúsi čosi o telenovelách, ktorým dávame prednosť pred Bohom. Päť a pol človeka opúšťa brány kostola, evanjelizácia dediny musí čakať do najbližšej nedele. Netuší o malej omši. Ani o tom, že telenovelové seanse sa konajú doobeda, hneď po nej. Susedy sa stretnú, aby komentovali reprízu. Okrem iného.
"Samota je ubíjajúca," povedala mi pri takej príležitosti Ruža, na krku vrásky nazbierané za vyše osemdesiat rokov. Uprela na mňa pohľad, v ktorom som sa takmer utopila. Neviem, prečo som uhla. Asi že nechcem vidieť, ako sa mi raz modré oko zmení do šeda.
Keď sa rozhovorí vdovica, tie vydaté na chvíľu zabudnú, že sa majú hnevať na ubúdajúce litre z demižóna. Spomínajú na časy, kedy čakali na svojich milých, plaviacich sa bohviekde. Keď dorazia zo seansy domov, utrú prach zo zažltnutej svadobnej fotografie.
Kým Janko spí, obzerajú si ho, ale nevidia ho, lebo myslia na svojich Jankov. Keď sa zobudí na hlad, každá by ho chcela nachovať.
"Najprv nám pijú mlieko a potom krv," povie jedna za všetky. Rozpráva skôr sebe ako nám, ako si každý deň želala, nech už je väčšie, nech už je len väčšie... nech to len rýchlo prejde. A prešlo tak rýchlo, že dnes by si priala, aby bol vtedy zastal čas.
Ja viem, že Janka mám, aby som sa naučila žiť prítomnosť.
Nemáme svadobnú fotografiu, nebudem mať z čoho utrieť prach, keď raz na to príde.
Odchádzam. Dvanásť hodín.
Kostolné zvony zvonia Anjel Pána. V dedine nie je živej duše. Kafić je zatvorený, zatvorené sú aj okenice domov, poľa ktorých prechádzam. Z poniektorej kuće besnie rádio na plné gule, neklamný znak, že nikoho nemá doma. Ktosi kdesi píli. A to žlté lietadlo od požiarnikov mi krúži nad hlavou. Takmer Beethovenova symfónia.
