Že budem rodiť už brzo, ma môj lekár presviedčal dobrých pár týždňov pred pôrodom. A samozrejme, ešte aj v deň termínu, hoci som bola stále v kope a nič nenasvedčovalo tomu, že sa môj stav v dohľadnej dobe zmení. Lebo ako by to bolo na tunajšie pomery, keby som rodila načas, podľa nejakých šablón a tabuliek... už dávno som sa zmierila s tým, že v Chorvátsku čas plynie jednoducho inak. Asi tak, ako to má byť... Ani nie tak pre to jeho brzo, skôr len tak pre istotu, som sa nejakú dobu pred dňom déé vyexpedovala z ostrova na pevninu. Na jugo sa dá spoľahnúť vždy, zase pár dní nič nepremávalo a risknúť si odrodiť na gauči, Miro nechcel ani počuť. Pri tom nie je tomu tak dávno, čo miestni inú alternatívu ako pôrodnú babu nemali. Boli časy, boli, ale sa minuli... A tak som v týchto moderných dobách bola nútená stepovať po Zadare, hoci aj s pocitmi Sovietskeho zväzu tesne pred rozpadom. Kto ma stretol, iba pokrútil hlavou, že tak skoro to veru nebude (vyšlo mi z toho, že Chorvátsko má najviac gynekológov-amatérov na meter štvorcový). "Ty ideš rodiť?" čudovala sa mi kaderníčka, "veď ja som mala také brucho v piatom mesiaci. I keď je pravda, že môj Vito sa narodil vyše päťkilový a miesto dupačiek mi do pôrodnice doniesli rovno školskú tašku..."
všetky cesty vedú do Ríma a do chladničky...
Prišla nedeľa, čakám prvýkrát na CTG v nemocnici miesto ordinácie. Darmo má pôrodnica rovno pred vchodom obrovitánsku palmu. Mám nervy. Trvá to (ako v nemocnici). Prístroj vyzerá ako ozaj požičaný zo ZSSR (ako v nemocnici). Niečo nefunguje (ako v nemocnici). Zrazu je okolo mňa veľa bielych plášťov, podozrivo veľa, niečo si mrmlú, chodia hore dolu, mám nervy. Pýtajú sa ma, či im rozumiem. Niečo nie je tak, ako by malo byť (voľný preklad). Nechajú si ma tu. Mám nervy, mám nervy. Vraj idem rodiť, ale keďže som bez kontrakcie, niečo mi pustia žilou. Ak nezaberie to, zaberie sekcia... Povedali mi, že si môžem k sebe zavolať muža, ak chcem. Chcem? Nie som si istá, ale on tvrdil, že by chcel, tak mu nebudem brániť... "A dones aj karty," hovorím mu. Miro sa ma pýta, či už mi niečo pichli alebo mi len tak šibe, ako obyčajne. To druhé. Dokým som neodišla do nemocnice, učil ma hrať žolíka. Krásne sme si spolu vyčkávali na pôrod. Až tak krásne, že som prehrávala asi o dvetisíc bodov. Keď dorazil, jednu ruku som už mala pripútanú k hadičke. "No čo, aspoň sa konečne naučím držať tie karty jednou rukou..."
Z času na čas sa niekto pri nás zastavil a spýtal sa, či už ma to bolí. Nebolelo. Zvyšovali dávky. Nebolelo. Iba tak trochu... Mira poslali domov, že to tak skoro nebude. A mňa si zobrali na mušku. Vždy som mala začiatok pôrodu zafixovaný s plodovou vodou a bála som sa, aby mi neodtiekla nejako nevhodne, napríklad na parkety, aby ich nevydulo (nie preto ich doma nemáme) alebo u mäsiara (a všetci by vedeli, že idem rodiť). Takto mi ju praskli a bolo. Myslela som vtedy na všetky tie ženy, sufražetky za humanizáciu pôrodníctva, ktoré sú proti takýmto neprirodzeným zásahom, čo by asi tak povedali na to, že sa pri tom tety lekárky a sestričky rozprávali, ako doma mrazia fazuľu (a ja som sa tak bála, či budem všetkému pri pôrode rozumieť...) Odvelili ma do boxu, volám Mirovi a bavím sa. Vraj si dal budík na desiatu večer, aby prišiel rovno na finále... Sekol sa len o hodinu, ale stihol to. Stihol si dať plášť, stihol vidieť všetko, pre čo chlapom odporúčajú držať sa pri pôrode len a len pri hlave ženy, stihol ma chytiť za ruku a stihol do minúty vypochodovať zo sály, aby neodpadol... O 20.55 bol Janko na svete.
Boli časy, boli, teraz ešte len budú. Som mama.
