Lieky sú v Josovej opatere. Podá mi zásielku cez svoje malé okienko, len čo sa dotknú ostrova. Robí na lodi niečo ako barmana, vznešene povedané. Nikto na svete nerobí mrzkejšiu kávu. Horkokyslú, padá do žalúdka ako žieravina. Preto si nosím vlastnú a on mi na ňu láskyplne namieša mliečnu penu. Ja mu na to poviem „arigatou. Vyzradil na seba, že asi pred sto rokmi robil v Japonsku, odvtedy sa ma nevie zbaviť, furt ho otravujem s nejakými frázami.
Neviem, či mu môžem veriť, že ma to dobre učí, či si len tak nevymýšľa. Minule sa ho pýtam, čo pije môj muž, či mu načapoval pelinkovac alebo pivo a on mi pozrel do ľavého oka, ako keď vás chce niekto oklamať, že nič, nič nepije... „Tak mu zoberiem pelin, rovno dva," vravím na to. Chlapi okolo lodného baru stíchli, ako keby prvýmkrátom životom videli ženu zobrať chlapovi pol decák. „To je na mňa," povie v záchvate sebareflexie Joso. Arigatou, milý Joso, ale to by sa potom nepočítalo ako odo mňa z lásky.
Povedala by som mu arigatou aj teraz, ale mama ma učila, že za lieky sa neďakuje. Vraj by potom nemali účinok.
