Priliehavú melódiu motorov každej jednej identifikujete na diaľku. Viete, ako ktorá rozráža pred sebou vlny, keď sa blíži k vám, ako brzdí a priráža ku brehu.
Najkrajšie sú rána, tesne pred tým, ako na kostole odbije šesť hodín. Niekedy z tmy, inokedy spopod tieňov slnka, lenivo sa opierajúceho do ostrova naproti, si sviežo vchádza dnu Annamarija. Plesknutie lana na dlažbu, rýchle prechmaty, uviazaná. Posádka vysúva mostík, po jednom kráčajú ľudia dnu, plavíte sa tým životom s nimi. Vždy iný príbeh.
Najradšej sedím na červenom gauči, na ktorom susedka porodila pár rokov dozadu syna, míňajúc posledný cíp ostrova (a tak veľmi dúfala, že to stihne slušne do pôrodnice). Oproti je bar, pelinkovcu je dosť, nielen na lokálne vlnobitie. Vidíte každému do pohára alebo do očí.
„Áno, naozaj sú žlté," pozerá mi do mojich Zuza, krčmárka. Záchvat ustal, ale oči som neoklamala. „Máš žlčníkové kamene ako ja, sto po sto." Ešte niekoľkokrát poslušne zrolujem viečka dole, aby sa pohľadom na moju žltačku pokochali aj ostatní okoloidúci. Kým nás Annamarija vyhodí na breh, pol dediny vie, s akou diagnózou putujem do zadarskej nemocnice. Ultrazvuk už len doladí detaily.
Po niekoľkých týždňoch sa plavíme na ostrov, posadím sa opäť na červený gauč, prijímam audiencie, pojednávajúce o živote po operácii. Annamarija, žlčníkové kamene.