Vedela som, že to musím po troch dňoch riešiť. Pridružila sa teplota a brucho vie byť zákerné... Naviac dcéra má svoju diagnózu.
Hneď ráno som zavolala lekárke svojej dcéry:
"S bruchom sa nemožno zahrávať. Keď to má takýto priebeh, nech to pozrie môj muž, dnes je v nemocnici".
Chirurgia má kvantum klapiek a ja som vytočila tú správnu. Nebola to náhoda, nič nie je náhoda
"Mám ísť na sálu. Neviem kedy, ale keď sa tam dostanem, vyjdem až poobede. Je v tom riadny zmätok. Ale... privezte ju, ohláste sa dolu na ambulancii," počula som jeho rozhodný hlas v telefónnom slúchadle.
O desať minút sme s dcérou stáli pred domnelou ambulanciou. Prišiel rýchlo: "Poďte, tu už ambulancia nie je. Idemu ku kolegovi." rezignovane mávol rukou a viedol nás chodbou nemocničného zmätku.
Potom sa už nad mojou dcérou skláňal profesionál. S kľudným hlbokým hlasom kládol otázky, prehmatával, počúval, kázal zobrať krv, napísal recept, dával rady. Sem-tam na mňa vzhliadol svojimi hnedými očami - s porozumením a záujmom. Už roky si ho vážim a dôverujem mu. Vždy si vie urobiť kolegiálny čas, ale zároveň o ňom viem, že čo robí, robí dobre - s osobným zaujatím, skúsenosťami a precízne - skrátka profesionál.
Pred odchodom sme si vymenili ešte pár súkromných viet:
" Už ma to tu nebaví. Zažil som socializmus. Stačilo. To, čo sa tu dnes deje, už neviem tolerovať. Asi požiadam o predčasný dôchodok a odídem von za deťmi. Oni sa už nevrátia a ja v tomto zmätku a neustálych zmenách, ktoré vedú len k horšiemu, nechcem pracovať. Už som znechutený a unavený..." hovoril aj svojimi nádhernými sústredenými očami chirurga. Až dnes som si všimla ich krásu a upokojujúcu hĺbku jeho hlasu.
Rozpačito som sa usmiala, zaďakovala a odišla.
Môj momentálny problém som mala nateraz vyriešený. Ale komu pôjdem nabudúce?
Bola som plná vďačnosti, rozpakov a aj beznádejného hnevu.
