Nemyslím si, že patrím do generácie, ktorá to niekedy pochopí – keďže som siprvé rifle kúpila v Tuzexe až na vysokej škole, naša rodina nikdy nemalaauto a pamätám si prvý televízor značky Orava, ktorý naši vybaliliv posvätnej atmosfére obývačky, mal malú uhlopriečku, čiernobiele ladeniefarieb a my sme sa oduševnením dívali na vzrušujúce bábkovérozprávky. Nesnažím sa pochopiť tento svet, ktorý predkladá hodnoty typuvidieť, zažiť, užiť, mať, ... až „do bezvedomia“. Vlastne to ani nechcem. Môjvnútorný svet je inde, uznávam iné hodnoty. Čosi som si uvedomila (a potešiloma to) práve pri tejto udalosti a vystihuje to výrok mojej okradnutejdcéry:
“Vieš, že sa cítim akosi slobodnejšie? Vôbec mi tie veci nechýbajú. Jediné,čoho mi je naozaj ľúto, je CD, na ktorom som mala napálené úžasné áriez muzikálov a tie árie spievali mladí aj starší interpreti zozbieraníz rôznych profesií a kútov sveta – spájala ich akurát tá hudba.“ Totosom od svojej šestnásťročnej „pubertiačky“ nečakala. Smúti za hudbou a nieza discmanom! Ale je to presne to, čo som si priala, aby raz pochopila. Vždysom takto zvažovala a uvažovala, keď som sa rozhodovala, či niečo svojimdeťom kúpiť alebo nekúpiť. Mladí ľudia musia určité veci tohto sveta „okúsiť“,aby sa od nich nakoniec oslobodili. Ak budú stále skladovať v sebe lennenaplnené túžby, hoci okolitý svet ich razantne forsíruje do ich vedomiaa je nimi presýtený, môžu u nich časom nádorovo bujnieť vlastnosti ako jezávisť, chorobná túžba, bezohľadnosť - lebo raz si to v plnej mieredoprajem!
Kým som siprvýkrát neobliekla rifle, nevedela som, že sú to len nohavice ako každé iné.
Kým som nevyfajčila svoju prvú cigaretu, nevedela som, že je to len hnusný dyma frajerina.
Dnes nemám mobil nato,aby som s niekým rozprávala do bezvedomia, mám radšej oči ľudí.
Netúžim už vecivlastniť, túžim sa pomaly oslobodzovať.
