Plaché šedé oči

“Nemohol som to nájsť. Aj som sa na vás pýtal. Na vrátnici nemocnice vás nepoznajú.“ - trošku si posťažoval na moje skomolené priezvisko. Vôbec mi neprišlo ľúto, že ma nejaký vrátnik nepozná, skôr to, že ma niekto hľadal a nenašiel. Odložil si bundu a čiapku a ešte viac odhalil svoju zraniteľnosť.„Len žiadne osobné názory, žiadne emócie, len suchá profesionalita. Urobiť si svoju robotu a hotovo.“ - hovorila som si v duchu.
“Kľudne sa ma pýtajte. Nemám s tým problém. Viem, že je to v mojom záujme.“ - posúval ma ďalej, ale neznelo to presvedčivo. Bol zmätený. Zaskočený. Nerátal s tým, že sa to môže stať aj jemu.
 Kládla som mu otázky. Odpovedal. Roztržito, akoby sám seba presviedčal, že je nad vecou - nebol, že je v pohode - nebol, že má situáciu v hrsti - nemal.
“O týždeň odchádzam zase von.   Podpísal som zmluvu ešte na jeden rok. Nebude to ľahké. Tá robota je namáhavá. Potom sa chcem vrátiť. Natrvalo. Aj doma to poviem. Teraz ešte nie je vhodný čas.“ - rozprával o svojej budúcnosti.
Dívala som sa do jeho nežných šedých očí s dlhými riasami a tiež do jeho zdravotnej dokumentácie a veľmi som mu priala budúcnosť. Neľutovala som ho. Bol inteligentný, rozhľadený, mal právo voľby, on si slobodne zvolil, on ponesie následky. Neodsudzovala som ho.
 Podala som mu na rozlúčku ruku. Dlho som v dlani cítila pevný stisk a dlho videla tie plaché šedé oči.