Sneh sa sypal, až sa smial

 O čom začnem?Trebárs o snehu. Snehu, ktorý sa konečne zosypal na unavenú rozmočenú zemičkustuhnutú v nemom úžase, zosypal sa aj na prekvapené stromy, ktoré nevedeli, čioddychovať, či pučať, na hlávky kvitnúcich skromných sedmokrások, hlavne všaksa sypal a sypal na zvoniacu radosť čistých bytostí detí ...
„Urobme si zaseVianoce! Vonku je tak sviatočne!" - navrhla mi dcéra - sedemnásťročnáromantička - dívajúc sa ráno na bielu zaviatu záhradu.
„Ale to nie jeproblém ...“, usmiala som sa.
"Stále máme vobývačke vianočný stromček - ani toho roku nesklamal, vonia živicou, lebo začalvyháňať jasnozelené výhonky, vytiahneme posledné oblátky a uvaríme si vianočnýpunč" (ten sme okukali v predvianočnej Viedni ...), zatvárila som salabužnícky.
"Ale hlavne,budeme k sebe obzvlášť dobrí, ľudskí a čistí ... ", rozvíjala som svojevýchovné teórie.
„Že sa pôjdemelyžovať!“, skočil do nášho snenia deväťročný Benjamínko. U neho táto snehováperina evokovala úplne iné predstavy.
„A kam by sme takmohli vyraziť? Do Poruby, na Rematu, do Valčianskej doliny...?“ - rozmýšľalnahlas a to som vedela, že celý deň bude žadoniť:
„Keď nepôjdeme lyžovať,poďme aspoň korčuľovať, a keď nie korčuľovať tak aspoň sa sánkovať, ... veď lendo roklinky... nie ďalekóó...“ , skúšal, vidiac moje nenadšené nadšenie.
Čakali ma „resty“pracujúcej matky v podobe prania, varenia, upratovania - taká normálnasobotienka a do toho hvižďanie požiadaviek synka Benjamínka, zasnené pohľadydcéry romantičky, nehovoriac o „salámistickom“ prístupe šestnásťročnej herečky,ktorá sa práve dotiahla do kuchyne a na belostnú prikrývku za oknom reagovalazmraštením obočia:
„To fakt vydrží dopolovice februára a ja nakoniec budem musieť ísť na školskú lyžovačku...? To miten sneh urobil naschvál !“.
 Avonku sa sneh sypal, až sa smial a bol čistý a aj ja som sa usmievala, pilasvoju horúcu rannú kávu a bola som vďačná. Za sneh, za deti, za kolotoč práce,prianí, požiadaviek, sťažností....