Deň 12.
Škody boli po včerajšku väčšie, ako sme sa nazdávali. V batohoch mokro. Ešteže má každý kúsok výbavy svoj drybag. Moje zip-off nohavice sú zničené, ostali mi z nich len kraťasy. Nuž a predpoveď na horách je daždivá a teploty majú klesnúť niekde k 5 stupňom. Mišove novučičké topánky sú roztrhané, obe na rovnakom mieste. Jeho neprekonateľný pršiplášť je len gumená potrhaná handra.
Žltý traverz Stohu je nepríjemné a nebezpečné miesto. Len včera (12.11.) mi pípla notifikácia od HZS, že tento chodník radšej uzatvorili. A dobre tak. Svah je veľmi strmý a prebieha na ňom veľká erózia. Pre množstvo blata sme asi ani nevedeli doceniť aká. Pravdou však je, že rozmočený úzky chodník sa na niektorých miestach pod našimi nohami celý hýbal.
Ale čo naša morálka? Výborná! V Zázrivej sme našli ubytko a Mišo, opäť raz výrečný Mišo, pani vedúcu presvedčil, nech nám všetko operie. Ba čo viac, drzo trval aj na sušičke. A tak sa dnes ráno obliekame do suchých, voňavých a mäkkučkých vecí. Po včerajšej túre sme v jedálni nechali dve veľké mláky a teraz sme ako zo škatuľky!
Dve veľké mláky však ostali v našich topánkach. Obúvanie je nepríjemné. Má opäť liať, takže si z toho ťažkú hlavu nerobíme. Čaká nás 40 kilometrový presun na poľskú stranu. Náš cieľ je mestečko Ujsoly pod masívom Pilska. Vybavíme konzum a svižne sa prekoprcneme do Oravskej Lesnej. Nádejame sa, že si dáme v miestnej reštaurácii teplú polievku. Ale márne. Ešte nie je sezóna a reštaurácia je v reštavrácii.
Neostáva nič iné, len sa najesť na autobusovej zastávke. Začína husto pršať. Keďže sme na Orave, je dosť chladno. Využívame krátke okno a vyberáme sa smerom na hranicu v snahe sa čo najrýchlejšie zohriať. Po 200 metroch sa však lejak vracia a zaženie nás na terasu krčmy, ktorá je priamo na našej značke. Nedá sa inak! Drkoceme zubami, ale pivo je pivo.
O tomto čase malo výjsť slnko a vydržať má minimálne do zajtrajšieho rána. Zdá sa však, že sa niekde zdržalo. Intenzita dažďa pripomína monzún. Nedá sa nič robiť, musíme ísť ďalej. Oravské lazy sú napriek počasiu malebné. Lepšie je nám však v lese. Myslím tak všeobecne, lebo akúkoľvek romantickú predstavu máte o oravskom lese, v skutočnosti je to asi trochu inak.
Deň 13.
Poľská turistická infraštruktúra je veľmi prajná. Hemží sa to horskými chatami, útulňami a prístreškami. Druhou stranou mince je, že len málokde je človek sám. Počasie však dnes odčarovalo davy. Opäť prší a je 5 stupňov. V chate na Hali Lipowskej je pusto. Za okienkom stojí dievčina zahúľaná v kožušteku a pije čaj. Keď sa dovalím v kraťasoch, zabehne jej. Poprosím si tiež taký obrovský čaj aký má ona a idem sa odstrojiť. Čakám na Miša.
Je tu tak dobre… Dobieha nás únava. Dúšok čaju sa strieda s mikrospánkom. Vonku sa to len zhoršuje. Tisíc premáhaní, motivačné kecy, utešovanie, ubezpečovanie. Nezaberá už nič. Stačí sa pozrieť von oknom a morálka nás opúšťa.
V živote som už zažil kadejakú zimu. Čo ma však prepadlo, keď som otvoril dvere chaty… Okamžite mi stiahlo hrudník. Vlhké oblečenie mi viedlo chlad až do kostí! Chvíľu uvažujem, či sa nevrátiť a nevykašľať sa na to. V duchu si opakujem svoju mantru, snažím sa zhlboka dýchať a ignorujem Mišove prosby, aby som na chvíľu postál, keď si potrebuje voľačo napraviť na batohu. Nedokážem mu ani odpovedať, sánku mám úplne zovretú. Tak poďme, krok za krokom. Už sa to zlepšuje. Už si cítim prsty, hrudník sa uvoľňuje, dýcha sa ľahšie. Asi sa pridala aj biochémia, lebo zo mňa spontánne vytryskne euforický výkrik.
- Dnes už nezastavujem. reagujem konečne na Mišove apely. - Ani na Rysianke. dodávam.
Rysianka je legendárna chata s výbornou kuchyňou a ešte výbornejším výhľadom na Tatry. Za slnečných dní sa naplní celá lúka navôkol, ľudia sa opaľujú, jedia a pijú, zhovárajú sa a užívajú si krásne chvíle. Vystáť tu rad na pivo je aj na hodinu. Dnes tu nie je nikto. A ani my sme sa veru nezdržali. Šok z Hali Lipowskej som si už zopakovať nechcel.
Plynulo sme naskočili na červenú značku GSB (Glówny szlak Beskidzki). Les sa mení na nekonečnú snivú sieň. Hustá hmla zmäkčuje svetlo. Je tu pokoj a ticho. Aj keď som sa pohybom poriadne zahrial, napadajú mi všelijaké myšlienky. Chladné počasie má pokračovať. Spolieham sa len na to, že Babia hora je posledný kopec nad 1500 metrov na našej trase. Keď zídeme nižšie, bude to hádam lepšie.
Na Halu Miziowu ideme bez prestávky. Keď sa ocitneme na tejto obrovskej lúke pod Pilskom, sme trochu zmätení. Stojí na nej velikánsky horský hotel s bufetami, vonkajším sedením, vedie tadiaľ lanovka. Kam sa to všetko ale podelo?! Bol som tu pred rokom, jednak na neoznačenej križovatke nemám šajnu, ktorým smerom sa pohnúť. Hmla je doslova oslepujúca a vidno je ledva na päť krokov. Odbočíme zle a zastaneme pri obrysoch chaty, kde pofajčievajú vlekári. - Hotel zmizol! robia si z nás srandu. Zasmejeme sa spoločne a napokon nás srdečne odnavigujú. Po pár minútach váhame, či si z nás nevystrelili, lebo ozrutnú budovu stále nevidíme. Môže byť naozaj hocikde. Rehoceme sa a hľadáme ho ako ihlu v kope sena.
Deň 14.
Ráno je nádherné. Vonku sú dva stupne a vietor si privstal. Rozfúkava rannú inverziu a naše vyhliadky na pekné počasie. Ale čo je pekné počasie? Kopec je to stále ten istý, aj les, aj vzduch, čo dýchame. Keď otvorím dvere a vyjdem von, je mi jasné, že v týchto kraťasoch dnes žiadne dlhé pauzy nebudú možné. Treba sa čo najskôr dostať na Markowe Szczawiny pod Babiou horou. Ponárame sa do inverzie a magickým lesom schádzame do priesmyku Hliny. Zavanie tu na nás civilizácia, ale je to len fatamorgána. V tomto sedle niet ani živej duše.
Počas letných prázdnin prevádzkujú v Poľsku študentské spolky horské kempy. Ponúknu vás čajom, kávou, poskytnú miesto pri ohni na zohriatie a presušenie vecí, možno tu prespať v erárnych stanoch a ušetriť si tak váhu v batohu. Slušnosť káže nechať potom v pokladničke dobrovoľný príspevok. Do letných prázdnin však ostávajú ešte dva týždne, a tak budú dva kempy na našej trase, Jaworzyna a Głuchaczki, takmer určite prázdne. Žiada sa nám tepla. V druhom spomínanom kempe varíme polievku a čaj. Polootvorený prístrešok nám skytá aspoň dobré závetrie. Aj tak si po chvíli necítim od zimy prsty. - Treba ísť. Treba sa hýbať! nalieham na Miša drkotajúc zubami. Ten s chápavým prikývnutím balí batoh.
Kemp zatiaľ nemal kto pokosiť. Vysoká tráva nám tak naliala do topánok studenú vodu. Prvé metre sú obzvlášť nepríjemné. Aj keď som sa už naučil veľa techník zvládania chladu, nikdy som mu nebol vystavený tak dlho. Navyše v kombinácii s tak veľkou vlhkosťou. Odoberá to veľa, veľa energie. V podstate sa dokážem sústrediť len na pár metrov pred sebou a okrem toho nevnímam nič. Iba spomínam na nekonečný hrebeň vedúci pod Babiu horu, na ktorom ma vyprážalo minulý rok slnko tridsiatkami. Pokúšam sa oživiť tieto spomienky. Predstavovať si ten úpal. Zo šiltu mi však naďalej kvapká voda, prsty mám meravé a zima mi už zas vŕta do kostí.
Niekedy je to ťažké. Avšak za pekného počasia taký les neuvidíte.
Deň 15.
Intenzívny je strmák na Babiu horu. To ako rozcvička pred ďalšou 50 kilometrovou túrou. Náš cieľ je Rabka-Zdrój a posledný konzum. Poďme však pekne po poriadku.
Markowe Szczawiny sa prebúdzali postupne. Prvá várka zavčasu, aby stihla západ slnka. My vyrážame hneď ako po nich utíchne frmol v kúpeľniach. Mokré topánky už neriešime. Vonku je niečo nad nulou, takže nás znovu trochu vytriaslo. Na vrchole sme úplne sami. Myslím, že je to vzácne. Sme však akísi nevrlí. Ponoríme sa radšej do seba a kráčame viac než v spoločenskej vzdialenosti. Za seba hovorí každé gesto. Máme toho po krk.
Chodník do sedla Krowiarki je postavený z hraničných kameňov. Na jednej strane je písmeno S - Slovensko, na tej druhej D. Počas vojny sa zjavne myslí na všetko a hranica je hranica. Nuž, bratia Poliaci sa vynašli a teraz môžu po pohodlných kamenných schodoch prúdiť doslova davy turistov. “Cześć, cześć, cześć, cześć, cześć…
Krowiarki sa hemžia autami, ľuďmi, obchodníkmi, nestačíte sa diviť. Chcelo by sa chvíľu pookriať, ale dnes beží čas akosi rýchlejšie. - Koľko ešte teda? Mišo vyzvedá. Rozprestrel som mu štyri prsty. - Vieš Igor… Nasledujúcu pol hodinu som počúval nejakú kázeň ohľadom svojho plánovania a všeličo možné. Bolo mi do smiechu. Aspoň sme sa zas vrátili k verbálnej komunikácii. Len mi je ľúto, že tieto mrákavy odniesla Babia hora.
40 km je kus sveta a je jasné, že sa sám neprejde. Na Hali Krupowej nás nepríjemná obsluha vyprevadila s tým, že ak nemáme złotówky, máme si dať odpich. Tie sme samozrejme nemali. Postaršia pani nám dala explicitne najavo, že jej sa teda nechce nič prepočítavať. Nuž, hladní a smädní zostupujeme do civilizácie. Asi po 20 km naďabíme na malé dedinské potraviny. Predavačka nám síce otvorí po jednom fľaškovom, ale dôrazne nás upozorní, aby sme ho vypili čo najrýchlejšie, a to vzadu za obchodom. - Chodia policajti a dávajú pokuty. Vysvetľuje.
- Je to ešte dvacka. Sumarizujem usalašený medzi prepravkami piva. - Do ôsmej by sme mohli byť v Rabke. Mišov beznádejný výraz už dával tušiť, že týchto 20 bude veľmi dlhých.
Nohy, chrbát a myšlienky sa na asfalte opotrebúvajú rýchlejšie. Ja aspoň môžem spomínať na minuloročnú GSB, ale Mišo už vyzerá miestami nie úplne skvele. Našťastie nás to na posledných 10 hodilo na polia a do hájov. Od samej radosti ako prvé strácame značku. Trvalo to len chvíľku, ale nadrábame celý kilometer. Aby sme do kúpeľov v Rabke neprišli len tak, povymetáme miestne luhy, ukrývajúce blato všetkých farieb.
Tesne pred mestom, na smrť unaveným, nám cestu zastanú dva ovčiarske psy. Chvíľu si len premeriavame jazyky. Jeden však začne z ničoho nič zbesilo štekať. Tomu druhému staroušovi, čo ledva vláči za sebou zadné laby by to bolo aj jedno. Ale keď už tento tak nalieha, pridáva sa aj on. Upraceme sa im na bok cesty a snažíme sa pokojne stáť. Po chvíli už len stáť. Je evidentné, že chcú prejsť, ale nemôžu. Neviem už komu z nás skrsla myšlienka zložiť na zem turistické palice. Okamžite to zabralo a dvojka prebehla mĺkvo okolo. Rabka nám už neutečie.
Pri obrázkoch boli použité verše z Hájnikovej ženy od P. O. Hviezdoslava.
