Môj najstreštenejší výlet

Bolo to už dávno. Snáď pred takými 15-timi rokmi. Avšak bolo to práve v tomto ročnom období, na prelome novembra a decembra. Partia vysokoškolákov sme sa vybrali do Západných Tatier. Aj vtedy už platila sezónna uzávera Tatier, ale práve to nás na výlet najviac lákalo.

Moje prípravy spočívali v tom, že som si na Elame (to je vysokoškolský internát) kúpil páperový spacák za rovnú tisícku. Večer som sa naobliekal ako cibuľa a liezol som spať na karimatku na balkón. To som ešte nevedel, aký teplý ten spacák je. Postupne som zhadzoval čapicu, vetrovku, sveter ... aby som pri teplote okolo nuly spal v spacáku nakoniec len v klasickom pyžame. Spolubývajúcim som robil šou.

V ktorúsi sobotu ráno sme sa rýchlikom a autobusom dopravili do Pribyliny. Bola ešte tma, keď sme sa pustili hore cestou ku kempu v Račkovej doline. Zastavili sme sa na minerálke, kde som naplnil plastikovú fľašu. Kamaráti mali so sebou varič, na ktorom si plánovali topiť sneh. Tomu som neveril, a preto som so sebou ťahal termosku čaju, dve fľaše minerálok, a teraz som k tomu pridal aj vodu z prameňa. Za dva dni sme to popili všetko.

Prišli sme na rázcestie a ujazdenú cestu sme vymenili za snehom zapadnutý les. V tom lese, v ktorom som na jar obdivoval koberce kysličiek, bolo 50 až 100 centimetrov snehu. Občas sme do toho snehu zapadli len po kolená, občas až po pás.

Lesom sme sa brodili takmer celý deň a na lúky na holiach sme vyšli až po obede. Tam sme sa snažili ísť hrebeňom, lebo bola hmla. Kráčali sme v oblakoch, a len hrebeň skýtal akú-takú možnosť orientácie. Fúkalo, padal drobný sneh, hrebeň bol samý závej ...

Okolo štvrtej sa zošerilo. Ešte sme neboli ani na Jakubinej, no museli sme si začať vyberať nocľažisko. Našli sme akýsi výbežok na svahu a začali sme ho spevňovať kameňmi. Vyhrabali sme ich spod snehu povyše nášho pľácku. Nato sme zaľahli do spacákov. Pamätám si, že keď som si čosi odložil vedľa žďáráku, po chvíli som tam nahmatal len prázdno. Veci mi zhučali do doliny.

Okolo deviatej sa rozvidnelo. Mlieko naokolo zbelelo, a tak som začal budiť kamarátov. No ktosi mal digitálky, vďaka čomu sme zistili, že je ešte len 21.00. Asi nad oblaky vyšiel mesiac.

Ráno sme skontrolovali zásoby a rozhodli sme sa, že najlepšie spravíme, keď sa hneď otočíme naspäť. A tak sme ďalší deň schádzali to, čo sme deň predtým vyliezli. Nuž, bol to hlúpy výlet. Okrem hmly sme nevideli nič a mohli sme byť radi, že sme sa na internát vrátili zdraví. Pre mňa z toho vyplynulo poučenie, že na pešiu turistiku sa do vysokých hôr má chodiť v lete. A je srdečne jedno, či je to v zime v niektorých pohoriach zakázané, či nie.