O Herkulesoch

Chcem sa podeliť o svoje zážitky z peších výletov po svojej vlasti. Veru tak. Len už mesiac rozmýšľam o tom, ako začať. Ak by som rozmýšľal ešte týždeň, tak sem už nikdy nič nedám. A preto som sa rozhodol napísať pár útržkov, čo mi chodia po rozume.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Vlani som sa presťahoval na dedinu. Nikdy som nebýval v rodinnom dome, a tak potrebujem občas s čímsi pomôcť. Jeden pán, sused, mi pomáha viac než dosť. Minule ku mne cúval do dvora s vozíkom. Keď cúval s traktorom, šlo mu to bez problémov. Lenže tentokrát mal vozík pripnutý za feliciou a cúvanie mu nešlo. Podchvíľou bol vo viniči. Tak potiahol auto kúsok dopredu, potom dozadu ... ale zasa bol v dome. Napálil sa, vyšiel z auta, postavil sa za vozík, nadvihol ho a posunul ho tam, kde mal byť. Lenže ten pán má takmer 60 rokov! Povedal som si, nebudem tam len tak stáť ako drúk.
- Počkajte, veď vám pomôžem! - ponúkol som sa.
Príležitosť sa mi naskytla čoskoro. Po chvíli cúvania bol vozík už zasa vo viniči. Nabehol som za príves, dobre som sa rozkročil a zaprel som sa ... Viac sa nestalo nič. Tak som sa do toho oprel viac, ale vozík sa ani nepohol. Začal som sa rehotať na plné kolo.
- Nesmejte sa, to uberá sily! - dorazil ma sused.
To už som sa už nevládal ani smiať. Až mi slzy vyhŕkli do očí.
Hneď sa mi v pamäti vynorila paralela z Oravy. To som sa neponúkal pomôcť, bol som požiadaný. Stalo sa to kdesi neďaleko Mútneho. Šľapal som po asfaltke a natrafil som na traktor. Na pokazený traktor. Vnútri sa chlap snažil presvedčiť riadiacu skriňu, aby predsa len spustila motor, nuž a okolo bezradne pobiehal dedko s vnúčatami. No a ten dedko ma požiadal, či by som ten traktor nepotlačil, možno potom motor naskočí.
Veru, aj vtedy som sa rozosmial. A to som sa ani nenamáhal zaprieť, lebo ten traktor stál smerom do kopca. Až potom ma napadlo, že tam musia žiť onakvejší chlapi, keď sa dedkovi jeho žiadosť nezdala smiešnou.
Onakvejši chlapi ... Na jedného Herkulesa nezabudnem, pokiaľ budem živý. Stalo sa to dávno, ešte v roku 1986. Putoval som z Liběchova na Rozkoš a trvalo mi to tri týždne. Nuž a jeden deň som šiel cez Broumovské stěny. Bola hmla a mrholilo. Celý celučičký deň. No a keď som z tých stien schádzal kamsi k Hronovu, na kraji lesnej cesty som videl chlapa mocovať sa s drevom. Na ceste sa povaľovali odvetvené kmene stromov, ktoré chlap ukladal na kraj cesty na kopu. Pomocou reťaze. Jeden koniec reťaze omotal okolo brvna a za druhý ťahal. Reťz mu musela odierať chrbát ... len som kukal. Takto voľajako musia vypadať Burlaci na Volge.
Nuž, stretol som aj iných ľudí. S niektorými som prehodil zopár viet, iní sa so mnou podelili o voľačo pod zub. Ale o tom vari napíšem inokedy.