Je 18:05 a ja čakám na vlak. Na druhom nástupišti sa prechádzam po hrboľatom betóne, hľadím na koľaje a snívam o diaľavách. Po rozume mi chodí trampská pesnička od Wabi Daněka.
_____________________________________
Tak jako jazyk stále naráží na vylomený zub,
tak se vracím k svýmu nádraží, abych šel zas dál,
přede mnou stíny se plouží a nad krajinou krouží
podivnej pták ... pták nebo mrak.
_____________________________________
Vlak mešká. Nie moc, iba 15 minút. Je to v pohode, pretože v Prahe mám hodinu aj tri štvrte na prestup. Rýchlik prifrčal. Nastúpil som doň. Veziem sa. Ešte je vidno, a tak si čítam knihu.
V Břeclavi sme na stanici čakali 15 minút. Prečo, neviem. No v Hrušovanoch u Brna to rýchlik zapichol. Stojíme a nič sa nedeje. Okolo prehrmel červený trakčný vozeň.
Brno. Meškáme 50 minút. Do kupé pristupujú ďalší cestujúci. Už tam sedíme štyria. Pohli sme sa, no na kraji metropoly Moravy opäť stojíme. A to poriadne dlho. Vraj udrel blesk do trafostanice. Napriek tomu nás po vedľajšej koľaji obiehajú dva rýchliky. Vlakom ide sprievodca a počíta ľudí, ktorí sa potrebujú dostať z Pardubíc do Chrudimi.
- Načo to počíta? - pýtam sa.
- Asi im pošlú drezínu. - vraví spolucestujúca.
Bariéry postupne padajú, rozprúdila sa debata. Už nie sme náhodní spolucestujúci. Sme štyria ľudia, ktorí majú štyri rôzne osudy.
Hýbeme sa. Meškáme 2 hodiny aj 20 minút. Prípoj v Prahe asi nestihnem. Jedna spolucestujúca si mobilom vybavila odvoz z Českej Třebovej, druhá sa spoľahla na sprievodcu. Ten na ňu však zabudol. Nezavolal do Pardubíc, a tak dáma bude v meste perníkov čakať vyše dve hodiny na vlak do Hradca. Na chvíľu sa prestala ovládať. Zúri.
Kupé sa vyprázdnilo. Do Prahy cestujeme už iba dvaja. Inde ľudia ležia na sedadlách, spia, no my sa rozprávame. Je čosi po polnoci.
Praha. Vyšiel som do odbavovacej haly ... a tam pozerám ... na informačnej tabuli je ešte stále vysvietený vlak do Českých Budějovíc. S meškaním 30 minút. Bleskovo si kupujem lístok a utekám na 7. nádraží. Ťažká krošňa mi tancuje na chrbte a ktosi na mňa pokrikuje. Neobzerám sa, lež čo mi sily stačia upaľujem na perón. Keď som vybehol hore schodmi, vlak práve prichádzal. Vliezol som doň a o chvíľu sme sa pohli.
V kupé som sám. Ležím na sedadle a driemem. Prišiel sprievodca. Ospravedlňoval sa, že zo Sudoměřic pôjdeme do Tábora autobusom, pretože na trati je výluka.
- Nevadí. V Budějoviciach som mal čakať tri hodiny na prípoj. - vravím.
Sprievodca sa očividne potešil, že nefrflem. Ďakuje mi za pochopenie. Uff! Musím tú jeho úslužnosť stráviť...
Budíček. Sprievodca chodí po vlaku a budí nás. Oznamuje nám, že na najbližšej zastávke vystupujeme. Milý chlapík.
Vlak zastal. Cestujúci sa vyhrnuli von a pred staničnou budovou nastúpili do autobusu. Stál tam jeden jediný a zmestili sa doň všetci pasažieri z rýchlika, ktorý mal sedem vagónov.
Zaujali sme sedadlá v autobuse a čakáme. Autobus občas otvorí dvere, občas ich zavrie, a to je všetko. Nič iné sa nedeje. Stará karosa sa trasie, takže máme zadarmo masáž. Asi po pol hodine prichádza sprievodca s posledným cestujúcim, ktorým je totálne ožratý deduško. Konečne sa hýbeme.
České Budějovice. Namiesto troch hodín tu čakám hodinu aj pol. Prešiel som sa po meste. Všade o dušu čvirikajú vtáky. Postupne svitá. Vrátil som sa na stanicu a sadol som si na lavičku. Zadriemal som.
Rozvidnelo sa. Je 5:30 a hrniem sa na vlak. Súprava pozostáva z jedného jediného červeného vagóna s motorom. Sadám si na sedadlo a očami prebehnem spolucestujúcich. Zväčša sú to dôchodci s batôžtekmi. Idú do hory na prechádzku. Veselo džavocú. Napriek tomu som zadriemal.
Černý Kříž. Preberám sa a vlak začína cúvať. Ešte chvíľu sa veziem a som v cieli. Volary.
Vystúpil som z vlaku. Do tváre mi udrel poriadne čerstvý, až chladný, vzduch. Ešte v polospánku kráčam mestečkom. Vtáky spievajú a okolo všetko kvitne. Čerešne, hrušky, jablone... Keďže u nás už stromy odkvitli, zažívam druhú jar.
Za Volarmi vidím pri chodníku záružlia, veternice a kysličky. Pohľadom objímem pahorkatinu a schuti sa púšťam do úvozu, v ktorom je na tráve rosa. A hlavou sa mi, tak ako po väčšinu cesty, preháňa
___________________________________
Tak do toho šlápni, ať vidíš kousek světa,
vzít do dlaní dálku, zase jednou skus,
telegrafní dráty, hrajou ti už léta,
nekonečně dlouhý monotónní blues.
Je ráno, je ráno,
nohama stíráš rosu na kolejích
nohama stíráš rosu na ko-le-jích.
___________________________________
Pridávam zopár obrázkov z trampu podhorím Šumavy.
Tradičný dom vo Volaroch.
Námestie v Prachaticiach.
Zámok v dedinke Dub.
Hrad Helfenburk.
Žánrový obrázok z podhoria Šumavy, neďaleko Čepřovického Čihadla.
