S manželom kúpili obrovskú farmu – „game reserve“, ku ktorej okrem niekoľkých domov a hospodárskych budov, bazénu, a apartmánov pre potencionálnych turistov a zákazníkov patrili i dve žirafy, niekoľko desiatok zebier, či stovky antilop. V rieke hneď pri bazéne sa každý deň „presúšala“ rodinka hrochov, občas nejaký ten krokodíl a keď mali smolu, občas si na niektorej antilope pochutil leopard. Podnikateľským zámerom bolo zľahka dobudovať ubytovacie zariadenia a prenajímať jednotilivé apartmány turistom, ktorí prichádzajú do neďalekého Krueger Parku. S tým mal byť spojený oveľa pohodlnejší a menej stresový život v krajine, kde dovtedy trávili všetky svoje dovolenky.
Sťahovanie do Juhoafrickej Republiky prebehlo v každom prípade vo veľkom štýle – britská BBC o tom natočila pôsobivý dokument – epizódu dokumetárneho seriálu „Living the Dream“, ktorý na národnom kanáli mohla vidieť celá Británia. Až na to, že až taký „rozprávkový život“ to nebol.
Spolu s pozemkom a nehnuteľnosťami im „prischli“ aj všetci pôvodní zamestnanci farmy, a bolo sa treba oboznámiť nielen so všetkými miestnymi zákonmi ohľadom ochrany zamestnancov a povinností zamestnávateľa, ale samozrejme aj celou ostatnou legislatívou. Business partner ich presvedčil investovať viac a zrazu sa z pokojného života v africkej divočine stala nekonečná perepúť plná nových stavebných plánov a samotnej výstavby.
V čase našej návštevy bolo všetko v plnom prúde – robotníci stavali nové a ďalšie domčeky pre turistov a zahradníci sa starali o trávnik a záhradu, ktorá by v tej púšti inak neexistovala.
Celý pozemok bol obohnaný elektrickým plotom s jedinou vstupnou bránou a ozbrojeným vrátnikom. Elektrický plot mal chrániť pred predátormi, ktorí by sa mohli ulakomiť na nejaké tie antilopy a vrátnik mal chrániť pred neželanými návštevami.
Pozemok, bol taký obrovský, že od brány k samotným domom sa chodilo autom, lebo na pešo by to trvalo hodnú chvíľu. Občas bola rýchlosť auta „kontrolovaná“ pštrosmi, ktoré nie a nie odbočiť.
Samotný život v tejto savane nebol až takým relaxom akoby sa mohlo zdať. Skrátka, bolo nevyhnutné byť neustále v strehu. Záchodové sedadlá nesmeli zostať sklopené (raj pre mužov) lebo by sa pod nimi mohol schovať had a vo vhodnú chvíľu zaútočiť na indisponovanú korisť. Z rovnakého dôvodu sa vždy zatvárali dvere a dôkladne kontrolovala posteľ predtým ako si do nej niekto ľahol.
Hrochy v rieke viditeľné priamo z terasy pri bazéne boli síce príjemným spestrením dňa, no po zotmení bolo neradno vychádzať z domu, keďže sa mohli ľahko objaviť hneď za dverami. V JAR majú práve bylinožravé hrochy zo všetkých divých tvorov na svedomí najviac úmrtí ľudí.
Po zotmení v podstate nebolo bezpečné vôbec opustiť oplotený pozemok, lebo na cestách často číhali skupinky miestnych. Nevinne vyzerajúci domáci s pokazeným autom na krajnici, ktorému chcete nezištne pomôcť vás mohol stáť nielen všetko čo ste mali momentálne pri sebe vrátane auta, ale i holý život. Pri návšteve africkej dediny za bieleho dňa som sa cítila veľmi podobne, ešteže sme mali zo sebou zopár miestnych – našich zamestnancov. Tu je hlavná cesta v Acornhoek.
Apartheid bol síce oficiálne zrušený pred vyše desiatimi rokmi, no nenávisť voči belochom sršala snáď i z detských očí. Tipujem, že to má nasvedomí neuveriteľná chudoba pôvodných obyvateľov a priepastné rozdiely medzi nimi a potomkami Európanov.
Takisto HIV bol veľkým problémom a i niekoľko zo svokriných zamestnancov bolo nakazených. To im napriek tomu nebránilo viesť búrlivý sexuálny život, často i s vlastnými kolegami. Práve počas našej návštevy prebiehal spor medzi dvoma z nich o otcovstvo dieťaťa, ktoré si nakazený otec nechcel priznať. Svokra im zaplatila DNA test, no neviem, či to vôbec niečomu pomôže.
Na druhej strane, príroda bola úžasná.
Všade bolo množstvo Game Reserves s detailnými výkladmi o africkej divočine.
A samozrejme samotný Krueger Park – safari veľkosti menšieho štátu, kde je možné vidieť zvieratá v ich prirodzenom prostredí. Z auta v každom prípade nevystupovať, lebo nikdy neviete, čo sa skrýva v najbližšom buši. Tie bodky v krúžku sú črieda slonov.
A záver príbehu? Keďže nová vláda sa snaží zmierniť neprávosti v minulosti páchané na pôvodnom obyvateľstve, občas dôjde i k neprávu páchanom na bielom obyvateľstve. Pozemok bol kúpený od predošlého majiteľa za nemalú sumu A. Svokrovci preinvestovali sumu B (takmer rovnú sume A) pri dobudovávaní zariadenia. Predtým, ako stihli prísť prví turisti sa objavila skupinka domorodého obyvateľstva tvrdiaca, že na pozemku sú pochovaní ich predkovia. Dôkazom je kôpka kameňov, ktorú nemožno preskúmať z dôvodu rušenia pokoja mŕtvych. Vláda je zaviazaná im pozemok vrátiť a svokrovcom zaplatiť sumu A. Niekoľko mesiacov po vysťahovaní naspäť do UK prišiel svokrovcom papier na zaplatenie daní (aké dane, ak nestihli spustiť prevádzku a teda nezarobili ani Rand?) a tento „dlh“ voči štátu bol zhodou náhod rovnaký ako suma A. A tak po dvojročnom dobrodružstve, ľahší o peniaze, ktoré sa mne ani neprisnili, si naspäť v UK šťastne žijú dodnes.
