Dávno preč sú časy keď som vyťahovala papier a ceruzky či zapínala počítač zásadne medzi polnocou a skorým ranným brieždením. Dávno preč sú časy keď bola moja izba plná farieb, pasteliek a farbených kartónov „rozložených“ všade po zemi a moje ruky boli otlačené a dorezané. Dávno preč sú časy keď som sa v takýchto chvíľach cítila ako skutočný umelec...
Dnes je pre mňa architektúra trošku o inom. Dnes chodím do práce na pol deviatu a o pol šiestej väčšinou balím. (Musím uznať, má to aj svoje nesporné výhody.) Dnes tie „útvary“, čo vytlačím na papier niekto s najväčšou pravdepodobnosťou postaví a potom bude chcieť i užívať. Dnes musím dávať pozor na to, aby som neurobila chybu, ktorá by mohla stáť firmu nemalé peniaze či prípadný súdny spor. Dnes sú dôkladné písomné záznamy všetkého, čo sa odohrá na stavbe či v kancelárii častokrát dôležitejšie ako inovatívna myšlienka pre novú zakázku.
Dnes je architektúra aj o tom, ako navrhnúť športový pavilón v Liverpoole tak, aby sa čo najviac eliminovala možnosť vlámania alebo zničenia budovy a aj o tom, aké pánty udržia oceľové vstupné dvere na tom pavilóne, keďže iné dvere by v Liverpoole nedožili rána. Dnes je dobrá architektúra aj o tom, ako „natlačiť“ na malý pozemok o dva domy naviac pri zachovaní všetkých potrebných parametrov. Dnes nie je architektúra veľkolepá, dnes je často veľmi utilitárna a čo najlacnejšia a ak dokáže i zároveň „polahodiť oku“, stáva sa architektúrou hodnou chvály.
Dnes sa pri svojej práci potýkam s klientami, ktorí možno nebudú chcieť zaplatiť za odvedené služby. Dnes pracujem so stavebnými spoločnosťami, ktoré sa budú snažiť vytĺcť z projektu nejakú tú libru navyše na nesprávnych miestach a ušetriť, kde sa dá na úkor klienta. Dnes pracujem na staveniskách, kde sa v noci strieľa a kde sú miestni ľudia – budúci užívatelia stavby - schopní uväzniť nočnú stráž v kabíne a podpáliť ich.
Dnes namiesto tvorivej činnosti strávim veľkú časť týždňa v aute, či na rôznych mítingoch a stavbách. Namiesto výkresov pod pazuchou a „kúl imidžu“ mám dnes v kufri môjho auta zablatené Martensky s oceľovou špicou, ktoré tam majú stále a neodmysliteľné miesto spolu so „slušivou“ helmou.
Nechápte ma zle. Mám veľmi rada svoju prácu. Nerobí mi problém stráviť celý deň na cestách, mítingoch či staveniskách. Nerobí mi problém pretelefonovať väčšinu dňa, odprezentovať nový projekt na miestnom úrade či stráviť tri dni hádaním sa a vypisovaním dodávateľom stavieb, že tie múry naozaj musia byť postavené odznovu a podľa výkresov, alebo že im naozaj podľa zmluvy nemôžem viac predĺžiť termín dokončenia. Len je to zrazu úplne iné ako za študentských čias... No musím priznať, že niekedy niekde v tej nekonečnej halde papierovačiek, mítingov a telefonátov sa občas objaví nový projekt, ktorého aspoň malá časť bude pripomínať tie sladké študentské časy.
Stále architektúru milujem a nezanevrela som. No bude to asi trochu aj tým, že ako dieťa som okrem kreslenia, vyrábania kartónových domov pre bábiky a neustáleho presúvania nábytku v mojej a bratovej izbe od malička aj rada komandovala všetkých naokolo...
