V podstate stačilo sa viezť v autobuse, smer Londýn, hneď pamätného 1. mája 2004 a účasť minimálne v jednom z verejných (a nielen britských) médii bola zaručená. Už na stanici v Bratislave nás oslovila s anketou slovensky hovoriaca slečna a do autobusu Eurolines s nami nasadol redaktor z Mail on Sunday. Počas 23-hodinovej cesty nás nielen vyspovedal zo všetkých radostí a starostí, ale vďaka noci strávenej v autobuse nás podľa všetkého i “intímne” spoznal. V každom prípade bol veľmi prekvapený že namiesto autobusu plného našich rómskych spoluobčanov s taškami plnými sliepok a podobných prepravovaných artiklov sa v autobuse nachádzalo iba zo dvadsať, zväčša mladých, slušných ľudí. Ako sa mi zdôveril, tento jeho článok veru žiadnou senzáciou nebude.
V Doveri nás milo prekvapila skupinka Britov s trasparentom “Welcome” a vzhľadom na ich malý počet nie práve búrlivým potleskom. Na Victoria Station v Londýne sa to však hemžilo príchodzími. Jeden poloprázdny autobus zo Slovenska, ale zato nejeden plný z Poľska. A novinári od výmyslu sveta. Vrhli sa na nás ako paparazzi a ja som sa nachvíľu cítila veľmi dôležito. S gracióznosťou celebrity som odmietla poskytovať rozhovory (veď uznajte, po 23 hodinách strávených v autobuse a už absolvovanému hodinovému interview som naozaj nemala chuť). Keďže som ale čakala na odvoz v podobe môjho drahého, ktorý (samozrejme ako vždy!) meškal, podvolila som sa veľmi milo vyzerajúcej pani/slečne a tu je výsledok.
Všimnite si však niekoľko odlišností od skutočnosti:
Po prvé, moje meno, napriek môjmu niekoľkonásobnému spelovaniu nie je ani náhodou správne. Povolanie “civil architect” som určite nepoužila nehovoriac o tom, že všetky „citované“ výroky sú úplne vytrhnuté z kontextu a premiešané, takže ľahko vytvoria skreslený obraz toho, čo som skutočne povedala.
Zato však musím priznať, že som určite bola „not quite fresh“ (iba dúfam, že to pani novinárka vydedukovala z informácie, že sme cestovali celý deň a nie podľa mojej vône) a môjho manžela náramne pobavil termín “extensive array of luggage” (pre nezaiteresovaných - 2 obrovské kufre, 80 l batoh, notebook, a ďalšie 2 menšie tašky, z toho jedna obsahovala palmu a ešte dve iné rastinky). Myslím, že by vám o tom vedel rozprávať ... (našťastie väčšina vecí prišla neskôr kargom)...
Skrátka, ako by povedal môj otec – „tiež musíš byť v každej ... strčená“.
P.S. Keby niekoho zaujímalo, prečo o tom píšem práve teraz tak preto, lebo som si práve spomenula :-) a myslela som, že by niekoho možno zaujímalo, čo o nás kedysi písali pri vstupe do EU.
