Skoro tri týždne a ak nerátam dva dni vlani vo februári, bol to prvý dlhší pobyt po takmer dvoch rokoch. Keď som minule písala o lepšej kvalite života v UK, potešili ma reakcie, že na Slovensku je to podobne a že teda je môj článok nepresný. Aj som sa hanbila, že som takto, bez priamej a čerstvej skúsenosti písala o niečom, čo som si iba pamätala. A nepripustila som, že sa pravdepodobne od mojej poslednej návštevy mohlo veľa zmeniť. Teraz doma, po troch týždňoch na Slovensku sa v mojej rekapitulácii, obávam sa, budem žiaľbohu opakovať.
Tu je zopár príkladov, ktoré na nešťastie neboli ojedinelé, ale zato hovoria za všetko.
Example:
Vchod do supermarketu. Jeden. Viacerí ľudia kráčajú smerom k dverám, vrátane mňa. Automaticky očakávam, že všetci naraz zastaneme pred dverami a navzájom sa ponúkneme, aby sme vstúpili. Zo zamyslenia ma vytrhne až zistenie, že zatiaľ, čo ja som zastala, ostatní dvaja sa pokojne vrhli naraz do dverí bez toho aby jeden druhému, prípadne mne, venovali čo i len pohľad. Napríklad ako poďakovanie za to, že som počkala, či ospravedlnenie jeden druhému, že do seba narazili.
Example:
Počas návštevy doma som chodila na prechádzky zhruba dvakrát denne a cesty som cez prechod prechádzala aspoň osemkrát za deň. Za tých desať dní, čo som strávila s rodinou mi v našom meste nezastavili na prechode ani jeden jediný raz. A to som bola vždy s kočíkom a niekedy sme na okraji chodníka čakali hodnú chvíľu, kým sa vyskytla dostatočne bezpečná medzera medzi autami v oboch smeroch, aby sme mohli prejsť. (Ešteže na tom Slovensku nie je toľko áut na cestách ako tu v UK, lebo by som tam hádam stála dodnes.)
Example:
Keď sme pri tom šoférovaní, mali sme požičané auto. A celú cestu sme sa triasli, či tie výlety, čo sme mali naplánované, v zdraví prežijeme. Nie preto, že by mi šoférovanie na pravej strane po viac ako troch rokoch robilo problém. Báli sme sa, či pri kúskoch ako predbiehanie nášho auta v neprehľadnej zákrute (obyčajne som išla 110km/h na 90km/h ceste) to neschytáme aj my, keď sa niečo náhodou objaví v protismere. Vyblikovanie a vytrubovanie ani nebudem spomínať, lebo to nás našťastie na životoch neohrozovalo. A zasa sa v mnohých situáciách potvrdilo, aké to len je šťastie, že na tom Slovensku tých áut nie je na cestách až tak veľa. Pri slovenskom spôsobe jazdy sme si totiž nevedeli inak predstaviť fungovanie cestnej premávky. (Asi by to často dopadlo tak, ako v tých dverách do supermarketu.) Len sme skonštatovali, že tí Slováci sa musia strašne ponáhľať budovať ten "západ". Len je nejaký "divoký"...
Potom už iba také maličkosti. Napríklad to, že po príchode domov sme zistili, že štyri dni lyžovačky na Slovensku nás stáli takmer toľko, koľko nás po minulé roky vyšlo sedem dní vo Francúzku bez toho, aby sme sa museli oštarovať s požičajom auta, šoférovaním a celkovým "manažmentom" celého výletu. Našťastie tu máme výborných kamarátov a rodinu, pre ktorých sa to celé oplatilo a ktorí pre nás takmer zniesli aj modré z neba (Ďakujeme.) No na druhej strane som si uvedomila, že sa tentoraz prvýkrát aj teším naspäť "domov"...
P.S. Chcem sa poďakovať pánovi, ktorý mi pomohol na našom "medzinárodnom letisku" zdolať s kočíkom tie schody od brány na pristávaciu plochu. A nesmierna vďačnosť patrí tínedžerovi, ktorý mi pomohol hore schodmi v obchodnom dome v našom meste. Potrebovala som súrne kúpiť plienky a do drogérie by som sa v žiadnom prípade sama s kočíkom nedostala. (Bezbariérovosť na Slovensku nebudem radšej komentovať, to by bol článok sám o sebe. Len obdivujem mamičky a postihnutých, ako to všetko zvládajú.) Tieto dva ojedinelé prípady mi asi ešte dlho zostanú v pamäti.
Ak mi teraz niekto napíše, že to tak na Slovensku nie je, tak neviem, čo si pomyslieť. Asi to, že musím byť pravdepodobne hrozne škaredá, keď sa takéto veci stávajú iba mne... (A to som sa fakt často usmievala).
