Najprv ma napadlo, že to bude tým, ako sa vraví, že som po pôrode. Ale kdeže! Pôrod, dokonca materská je už dávno za mnou! Veď už som skoro rok napsäť v práci. Ani fakt, že starnem sa mi nezdá pravdepodobnou príčinou mojej nelichotivej premeny vzhľadom na neúmerne rýchle osprostievanie v pomere k rýchlosti fyzického starnutia mojej telesnej schránky a šedej kôry v mojej hlave.
A tak mi vyšlo, že to bude niečím iným.
Je tu kríza. A tak máme v práci nevyhnutne menej zakáziek, väčšinou iba prístavby rodinných domov. Časy, keď som sama navrhovala veľké projekty, produkovala pre ne technickú dokumentáciu a robila stavebný dozor sú momentálne dávno preč. Časy, keď všetko záležalo iba na mne, lebo šéf bol zaneprázdnený inými projektami. Časy keď sa chyby nepripúšťali a chyby som nerobila. Časy keď som rozmýšľala a nezabúdala.
Dnes je zakáziek málo a tak šéf z dlhej chvíle kontroluje aj ten najmenší a najposlednejší výkres či najjednoduchší list, ktorý odchádza v pošte. Ak urobím chybu, šéf ju odchytí včas. Nemusím sa snažiť a rozmýšľať. Chcem. Ale nemusím a tak som spohodlnela. Ani neviem ako. Povedala by som, že dokonca proti svojej vôli.
No zdá sa mi, že nielen ja. Tak ma napadlo, že doma je spohodlnených veľa ľudí. Teraz si to už viem celkom vysvetliť, veď to začínam pozorovať sama na sebe. Udžať si bystrú myseľ, keď sa štyridsať rokov nemusíme starať úplne o nič, je v podstate nad ľudské sily. A tak sme si zvykli. Načo rozmýšľať, keď netreba. Keď to niekto neustále chce robiť a robí za nás. Zapáčilo sa nám toto pohodlné bytie. A tak je pochopiteľné, že si to dobrovoľne vždy zvolíme.
Viem, nie som o nič lepšia. Veď som sa práve priznala, že sa to momentálne stáva i mne. Nedávna a nejedna chyba v práci ma v podstate primäla napísať tento článok. Osprostievam. Akurát s tým rozdielom, že mňa to ešte pri každom zabudnutí či chybe, ktorú urobím, naštve. A poriadne!
Ja s tým chcem určite niečo urobiť. Kým je čas...
písané k prezidentským voľbám
