Záhadné spojenectvo politického nominanta SNS nebudí ani trochu rozpaky. Slotov duch a Čarnogurského džin sa uchádzali o priazeň verejnosti už po voľbách. Ak Ján Čarnogurský ako radový člen KDH vyjadrí svoj názor na pripravovaný návrh zákona o ÚPN je to úplne legitímny prejav vnútrostraníckej demokracie. Ján Čarnogurský je v KDH však asi jedným z mála členov KDH, ktorý si takúto demonštráciu demokracie môže dovoliť.
Príprava nového zákona o ÚPN vzbudila oprávnenú pozornosť jeho terajšieho vedenia a tých, ktorým toto vedenie vyhovuje. Nedávno sa aj už nečlen KDH František Mikloško nechal počuť, že koalícia sa dotýka vecí, ktoré fungujú a mala by riešiť iné problémy. V podobnom duchu sa niesol aj iný príspevok bývalého funkcionára KDH Ivana Šimka. Konferencie bagatelizujúce „výlety" slovenskej armády do Poľska po boku Wehrmachtu či „odborné" posudky historických osobností ako Ferdinand Ďurčanský sú nepochybne nezastupiteľným vkladom do slovenskej historiografie.
Postoje ÚPN k udalostiam v Rajci
Keď Peter Zajac opakovane hovoril o tom, že vedenie ÚPN neplní svoju funkciu a príliš tolerantne hovorí o udalostiach a osobnostiach z obdobia Slovenskej republiky 1939-1945, je to možné považovať za politickú kampaň. Čo iné však politici majú robiť. Tento názor Petra Zajaca však mal svoje racionálne jadro. Udalosti a iniciatívy spojené s odhalením busty významného spoluautora protižidovských opatrení a legislatívy v Rajci poskytli dostatok materiálu k tomu, aby si verejnosť aj niektoré verejné či štátne inštitúcie uvedomili potrebu zaujať k tejto téme stanovisko. Nepriamym dôsledkom tohto vývoja bola aj novela Trestného zákona týkajúca sa práve postojov voči takýmto prejavom extrémizmu.
Nešlo len o to, či máme dnes slobodu hovoriť o tom, čo nás zaujíma a s čím sa stotožníme. Išlo predovšetkým o to, či sa z dejín budeme chcieť poučiť. Banalizácia zla či civilizačný regres (Mirek Vodrážka), ktoré z prác mladých historikov vanú, nabádajú k ostražitosti. Architekti slovenských dejín neponechali nič na náhodu a vložili svoju metodológiu ako softvér do novej - ako oni s obľubou hovoria - ničím nezaťaženej pamäti. Tak sa neoľudácka propaganda môže tváriť sviežo a mlado. Tých, ktorí ich na to upozornia, označia za politických nominantov a v inotajoch budú hovoriť o protislovenskej konšpirácii riadenej svetovým židovstvom. Ján Čarnogurský, ktorý stál ako obhajca v sporoch na strane tých čo ÚPN v minulosti žalovali či František Mikloško dávajú celému tomuto divadlu punc serióznosti.
Nový zákon o ÚPN - dobrá príležitosť politizáciou prekryť vlastné zlyhania
Z prostredia blízkeho koalícii sa podľa dnešného vedenia ÚPN chystajú nastúpiť po schválení nového zákona noví stranícki nominanti. Tí ich vraj idú nahradiť. Je zrejmé, že pánovi Petranskému ani nenapadne, že svoju prácu nerobí dobre. Myslí si, že má právo prepisovať dejiny, lebo na to dostal politický mandát od bývalej koaličnej zostavy. Preto obratne hľadá spojencov u radových členov KDH. Pri pomyslení na arizačné naťahovačky okolo biskupa Vojtaššáka, ktoré vážne skomplikovali sľubne rozbehnutý proces jeho kanonizácie ani veľmi nemusíme domýšľať, kto tejto kampani v tichosti pomyselnej súkromnej kaplnky dal svoje schválenie.
Vedenie ÚPN preto vyšlo do otvoreného boja, kde každý, kto príde po ňom ostane už len vykonávateľom politickej objednávky. Faktom však je, že kapitola ÚPN, kedy na jeho čele stál Ivan P. ostane nadobro spojená s jeho politizáciou, kedy na politickú objednávku istých kruhov ostali v ofsajde epizódy slovenských dejín, ktoré sú ich traumou a jarmom. Nie preto, že sa stali, ale preto že si o nich nechceme povedať pravdu, a že sa z nich nechceme poučiť.
Príležitosť vymaniť ÚPN zo straníckej interpretácie
Koalícia by s novým zákonom o ÚPN mohla nájsť odvahu aj na to, aby sa pokúsila spolu s opozíciou predložiť do nového vedenia takých kandidátov, ktorí tlačovku Ivana P. a Jána Č. postavia do úplne jasného svetla. Je totiž úplne legitímne očakávanie aby štátne inštitúcie boli nezávislé od politických zmien. Stojí za úvahu ako ich profesionalizovať tak, aby sa do nich dostali skutoční odborníci a silné osobnosti. V istej fáze života normálny človek prestane mať záujem o riskovanie svoje profesionálnej a osobnej cti a do manipulovateľnej štátnej služby nevstúpi. Pán Petranský žiaľ okrem toho, že bol politickým nominantom SNS výrazne prispel k tomu, že ÚPN postupne "zabudol" na svoju úlohu.
Aj posledné mesiace však ukázali, že to nedokáže. Škoda, že takto nový zákon ostane pravdepodobne spojený s politickou objednávkou jednej časti spoločenského spektra. Riešením by bol širší konsenzus pri prijímaní nového zákona a nadstranícky kandidát na jeho čele prijateľný pre opozíciu aj koalíciu. Tu nemusí byť na škodu ani najnovší vývoj, ktorý naznačuje, že funkčné obdobie dnešného vedenia sa skončí štandardným spôsobom. Pri reálnom dosahu ÚPN na aktuálne politické dianie by to mohlo byť v záujme všetkých politikov, občanov aj tej virtuálnej veličiny nazývanej "pamäť národa". Komunikované rozhodnutie ponechať vedenie ÚPN dovládnuť je racionálne a v zásade vnáša do systému pozitívny signál. O motívoch takéhoto rozhodnutie je momentálne zbytočné rozvíjať teórie. Je to aj príležitosť pre Ivana Petranského & comp. na reparát v otázkach, v ktorých neobstáli.
Slovensko si potrebuje zapamätať obidvoje: aj gardistickú aj komunistickú kapitolu svojich dejín a trvalo sa z nich poučiť. Túto úlohu by mohol ÚPN naplniť, keby konečne prestali jeho tzv. „mladí historici" hovoriť o tragických kapitolách slovenských dejín ako o nepatrnom materinskom znamienku na intímnom mieste. O historických faktoch z obdobia slovenských totalít je možné diskutovať, ich morálny rozmer a posolstvo súčasnosti by však nemal byť relativizovaný za žiadnych okolností. Slovenská republika 1939-1945 bol totalitný štát a ľudia, ktorí sa v jeho rasovej diskriminačnej legislatíve angažovali, alebo sa jej len mlčky prizerali nesú za to čo sa vtedy dialo plnú politickú, morálnu a zrejme aj osobnú zodpovednosť. História a faktografia sú dve rôzne veci. Prečítajte si „pôvodné" znenie Židovského kódexu a príbuzné dokumenty. Od začiatku do konca. Bol publikovaný 9. septembra 1941.
Historia - Magistra Vitae
Je snáď jasné, že akýkoľvek fakt zločinu má aj svoje morálne implikácie. Preto je pri eklektickom prístupe k dejinám zvlášť nebezpečná ich banalizácia a relativizácia. Dejiny nie sú čiernobiele. Fakt, že sa niekto aktívne a osobne podieľal na genocíde občanov Slovenskej republiky z radov Židov a Rómov je jednoznačne amorálny. Niektoré skutky ostanú mravne zlé bez ohľadu na to, či ich niekto koná vedome či nevedome. Môže to znížiť mieru osobnej zodpovednosti, nezníži to však politickú a morálnu zodpovednosť za organizovanú genocídu. Hľadať na režime Slovenského štátu pozitívne stránky je naozaj veľmi zlá cesta ako sa s touto tragickou epizódou v slovenských dejinách vysporiadať.
Ak vedľa Ivana Petranského v takejto situácii sedí Ján Čarnogurský alebo jeho pôsobenie pozitívne hodnotí František Mikloško neznamená to, že oni dejiny nerelativizujú. Svojou blahosklonnou toleranciou k tomuto „omylu" Lackových a Petranského analýz len lejú staré víno do novej nádoby a pomáhajú im zavádzať verejnosť. Motiváciu tohto prístupu k relativizácii čiernych kapitol slovenských vojnových dejín by si mohli títo kresťanskí disidenti uvedomiť a prehodnotiť ju napríklad v duchu postojov zakladateľa ÚPN Jána Langoša. Publikačná činnosť či konferencie na rôzne zaujímavé témy neprevážia problematické postoje vedenia ÚPN v súvislosti s osobou Ferdinanda Ďurčanského. Tu sa totiž ukázali viac ako podprahové sympatie k totalitnému režimu štátu, ktorý sa dopustil genocídy na vlastných občanoch. A toto je viac ako len "kozmetická" chyba. Ján Langoš by tento "nesúlad" poslania ÚPN a aktuálneho konania jeho vedenia a jeho dvorných "analytikov" určite verejnosti aj zástancom dnešného vedenia jasne a bez obalu komunikoval. V záujme pamäti národa.
