Návrh z dielne OKS uvádzať u sudcov ich minulé členstvo v KSČ vo mne nevzbudil nadšenie. Zdá sa mi dosť nešťastné 21 rokov po nežnej revolúcii takýmto spôsobom začať niečo s nebezpečným a neistým koncom. Poslanec Miroslav Beblavý svojím textom na e-Trende túto iniciatívu spochybnil.
Nemá zmysel dnes upierať bývalým komunistom právo na ich názor, presvedčenie, na prácu, na občianske slobody, ktoré oni desaťročia násilne upierali svojim politickým odporcom. Myslím si však, že je chyba, ak doteraz na Slovensku nebol nikto za zločiny komunizmu stíhaný.
Je dobré v tejto súvislosti pripomenúť, že za svoje protikomunistické a protirežimné postoje v bývalom Česko-Slovensku zaplatili v monster procesoch tisíce ľudí.
Prečo práve sudcovia?
Názor poslanca Miroslava Beblavého je zaujímavý preto, že svojou polemikou s iniciatívou OKS prispieva k diskusii a zároveň preto, že sa pokúsil o zaujímavé zjednodušenie tohto komplexného problému.
Azda sa stačí pristaviť pri jednom konštatovaní: „Chlapci z rôznych pochybných finančných skupín, ktorí nás okradli o miliardy korún, sú väčšinou primladí na to, aby boli členmi strany. (...) Medzi pochybnými akademikmi, ktorí reálne robia pseudovedu a nie vedu, je mladých docentov a doktorov viac než dosť. Poznám prípad mladého človeka, najhoršieho žiaka v triede, ktorý sa vďaka kontaktom stal sudcom (a v čase revolúcie mal 15).“
Do istej miery je prijateľný popis Petra Zajaca, že príliš veľké percento ľudí s komunistickou minulosťou vytvára pochybné prepojenia tam, kde sa spoločné súdružské „podnikanie“ v minulosti premenilo na falošnú solidaritu danú starými známosťami. Súhlasiť sa však nedá úplne v tom bode, že na bývalých komunistov si treba dávať pozor len v radoch slovenského súdnictva. Aj keď niekde treba začať, zaváňa zverejnenie minulého členstva v KSČ u sudcov neprípustnou skratkou.
S poslancom Beblavým je ťažké súhlasiť v tom, že problémom súdnictva a Slovenska už nie sú bývalí komunisti. Dnes nám určite nepomôžu reformy posadnuté naháňaním bývalých komunistov.
Pomôže nám však poctivá reflexia toho, že v roku 1989 sa stala chyba, ktorá pomohla vytvoriť komunistickým špičkám a ich bezpečnostným zložkám neprehľadnú situáciu, z ktorej títo ľudia dodnes ťažia.
Konkurenčná výhoda súdruhov
Štátna bezpečnosť, ktorá pracovala pod vedením ÚV KSČ a „chránila“ normalizovanú česko-slovenskú spoločnosť pred vnútorným nepriateľom za cenu zločinov proti ľudskosti a potláčaním ľudských práv, sa stala aj so svojimi databázami podhubím dnešného konania s jasnými indíciami vydierania, korupcie a klientelizmu. Tým smrteľne kontaminovala náš dnešok.
Konkurenčná výhoda vedúcich pracovníkov socialistického národného hospodárstva, ako aj na iných spoločenských pozíciách (kultúru a cirkev nevynímajúc), ktorí v drvivej väčšine boli členmi KSČ alebo boli v rôznej miere angažovaní v ŠtB, sa stala etickým hlavolamom.
Konkurenčná výhoda súdruhov seniorov, ktorí sa volali Ducký, Lexa či Počiatek (a iní...) sa stala práve tým odrazovým mostíkom, z ktorého vyskočili do dnešnej výšky ich podarené či menej podarené deťúrence. Aj o nich píše pán Beblavý, že oni členmi strany nikdy neboli.
Áno, takto sa rodia dynastie, takto sa upevňujú klany. Je možné sa s tým uspokojiť, je možné obrátiť list. Nemožno však nevidieť, že kindermanažment, ktorý sa prvýkrát objavil bez akýchkoľvek zábran na verejnosti počas mečiarizmu v košických železiarňach, má svoje paralely a biele kone aj inde. V priemysle, v súdnictve, v akademickom svete či v spoločensko-politickom živote.
Spravodlivosť a snaha o očistu spoločnosti od exponentov amorálneho režimu volá už tretie desaťročie po historicky zodpovednom riešení. Na riešenie blízke ideálnemu je však potrebný dialóg, v ktorom sa k slovu dostane každý, kto si myslí, že má k tomu čo povedať. Bývalých komunistov nevynímajúc.
To, že v sieťach korupcie a klientelizmu „uviazli“ aj tí, ktorí komunistami neboli, je už iný príbeh. Práve preto je po podcenení legislatívnych opatrení v roku 1989 potrebné detailne analyzovať príbeh každého ponovembrového demokrata. Či už je to bývalý komunista Harabin, alebo „počestný“ kresťanský demokrat Ďurkovský. Členstvo v KSČ je dôvodným podozrením, nečlenstvo nie je poľahčujúcou okolnosťou.
Ak sa na to ešte nájde vôľa, nebude to jednoduché. Posledný vývoj okolo slovenského súdnictva však potrebu hľadania tohto riešenia neodkladne oživil. Ukazuje sa totiž, že veľmi často členstvo v KSČ nebolo len politickým postojom, ale charakterovou črtou.
