O slovenskom nacionalizme Jozef Tiso hovorí: „Tento nacionalizmus miluje svoje, ale nesmie nenávidieť iné, tento nacionalizmus buduje svoje, ale nerúca cudzie, posilňuje svoje, ale nerozkladá celok" ( Tisova náuka, s. 27).
Nacionalizmus - praktická modloslužba
Slovenská spoločnosť má aj takmer 61 rokov po poprave Dr. Jozefa Tisa „problém" so štátom, ktorého bol prezidentom. Je nepredstaviteľné oddeliť pri analýzach vývoja, ktorý smeroval k 14. marcu 1939 a vyhláseniu Slovenského štátu od osoby Dr. Jozefa Tisa. Emotívne prostredie slovenskej debaty na túto tému je viazané a zviazané práve tým, že v mnohých oblastiach spoločnosti existujú intenzívne nekritické pozitívne alebo hyperkritické negatívne väzby na osobu Jozefa Tisa a na to, čo on sám do slovenskej spoločnosti nenávratne zasial. Jeho vlastnými slovami: „Národ musí byť povýšený nad všetky osobné vzťahy a chúťky. Túto pravdu si musíme uvedomiť a rozhodiť ju ako semeno a zapustiť ju do každej slovenskej duše". Bola to ambícia vybudovať v tieni Tretej ríše kresťanský štát postavený na základoch národných a sociálnych. „Budujeme ľudové Slovensko podľa smerníc národného socializmu /.../ Robíme tak nielen z vďačnej prítulnosti k Veľkonemeckej ríši a jej šľachetnému Vodcovi Adolfovi Hitlerovi, ale z dobre chápaného záujmu nášho národného a štátneho života. /.../ Podľa národného socializmu nie sme za totalitu štátnu, ale za totalitu národnú". Národný socializmus mal byť hrádzou proti „bezbožnému" socializmu a proti ideológii liberalistickomarxistickej ale aj kapitalistickej. Socializmus mal byť preto kresťanským a mal byť postavený na „láske k svojeti, vôli pracovať a obetovať sa za ideál". Tieto na počutie ušľachtilé ideály však sprevádzali falošné tóny s fatálnym rozuzlením pre mnohých slovenských občanov. Protirečivosť tohto snaženia predznamenáva snaha o zmierenie nezmieriteľného: „Na prvý pohľad sa zdá, ako by katolicizmus a nacionalizmus znamenaly dva protivné póly, medzi ktorými niet vyrovnania ani stretnutia. A predsa: nacionalizmus v katolicizme nachádza kulminačný bod". Ako sa mohol Dr. Jozef Tiso dopracovať vo svojich úvahách k takýmto záverom?
Historická osobnosť a jej dejinná úloha
Doktor Jozef Tiso patrí do dejín 1. Česko-slovenskej aj Slovenskej republiky. Neutrálne fakty hovoria o tom, že to bol politik, kresťan a katolícky kňaz. Podľa svojich slov zasvätil svoj život viere, ideálu, službe národu a neskôr slovenskej štátnosti. Ideu štátnosti považoval podľa svojich vyjadrení za menej dôležitú ako otázku národného prežitia. Fakty však hovoria, že sa pod tlakom okolností na podporu slovenskej štátnosti spojil s fašistickým Nemeckom - „svorne napred k vyšším métam /.../ slovenského národa v samostatnom štáte pod mocenskou ochranou Veľkonemeckej ríše a jej šľachetného Vodcu Adolfa Hitlera". Podporil slovenskú legislatívu, ktorá viedla k tomu, že podľa rôznych údajov 60 000 občanov „jeho" štátu prišlo postupne o svoje majetky, občianske a ľudské práva. Ako na pozadí týchto faktov znejú jeho vlastné slová: „Náš slovenský národ sociologicky je vari najdemokratickejším národom na svete"? Následne boli títo občania Slovenskej republiky židovského vierovyznania deportovaní mimo územia Slovenskej republiky. Väčšina z nich bola zavraždená v koncentračných táboroch. Ako na pozadí týchto faktov znejú slová: „Slovák je úprimný a otvorený. Slovák je trpezlivý a skromný, Slovák národ svoj úprimne miluje, ale tak, že inému pritom neškodí a práva jeho neukracuje"?
Pred národným súdom, ktorý ho 15. apríla 1947 odsúdil na trest smrti sa prezident Dr. Jozef Tiso podľa vlastných vyjadrení necítil zodpovedný za to, čo sa v jeho štáte dialo, necítil vinu a neprejavil ľútosť. Snaha znižovať zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky zo strany jeho zástancov je pochopiteľná. Sú tu však fakty v podobe zákonov a vyhlášok vtedajšej Slovenskej republiky a ich uplatňovania. Tieto fakty implikujú aj povinnosť vidieť a akceptovať osobnú právnu, politickú a mravnú zodpovednosť za všetko, čo sa na území štátu, ktorého bol najvyšším predstaviteľom dialo - či už s jeho alebo bez jeho vedomia. Stretávame sa aj s argumentom, že najväčším zločinom Dr. Jozefa Tisa bolo to, že bol katolíckym kňazom a že v kritickom posudzovaní jeho pôsobenia a jeho nesporných pochybení je skrytý útok voči katolíckej cirkvi.
Na tento argument je možné reagovať rôznym spôsobom. V roku 1947 bola pri procese s Dr. Jozefom Tisom v hre určite aj politická agenda namierená voči nekomunistickej Demokratickej strane, ktorá na Slovensku vyhrala s veľkým náskokom voľby v roku 1946. Proces bol zrejme do istej miery spolitizovaný. Autori to dokladajú predovšetkým faktom zamietnutia žiadosti o udelenie milosti. Poprava sa konala už tri dni po vynesení rozsudku. Tieto argumenty sa však nedotýkajú podstaty. Tou bol charakter politického režimu vojnového slovenského štátu - satelitu Tretej ríše a zodpovednosť jeho prezidenta. Dr. Jozef Tiso stál na čele štátu a musí postupne prejsť aj sitom nárokov kladených na hlavu štátu, ktorý vyhlásil vojnu USA, Sovietskemu zväzu i svojim občanom.
Útok proti cirkvi?
V celom procese je fakt, že bol katolíckym kňazom právne nedôležitým. Môžeme však na jeho pozadí lepšie pochopiť prečo mohol Jozef Tiso konať tak, ako konal. V dokumente vatikánskej Komisie pre medzináboženskú spoluprácu so Židmi vydanom 16. marca 1998 o genocíde židovského národa počas druhej svetovej vojny, Dokument o Shoah sa vo štvrtej kapitole konštatuje, že protižidovské predsudky spôsobili, že kresťania boli menej citliví, či dokonca ľahostajní k prenasledovaniam rozpútaným proti židom v čase, keď sa dostal k moci národný socializmus. Aj prezident Dr. Jozef Tiso bol objektom a subjektom týchto teologických interpretácií, v duchu ktorých absolvoval svoje teologické štúdiá. V duchu týchto interpretácií aj ako doktor morálnej teológie pôsobil vo verejnej cirkevnej službe. Bol v rámci súdobých teologických interpretácií uvedený do tragického omylu? To jeho morálnu zodpovednosť v zmysle inerpretácie osobnej zodpovednosti z hľadiska oficiálneho učenia katolíckej cirkvi znižuje. Možno bol aj on obeťou týchto stáročných interpretácií a predsudkov. Tento diel jeho zodpovednosti sa však nestráca, len sa posúva v hierarchickej štruktúre, ktorej bol súčasťou, smerom nahor - na jeho priamych nadriadených v cirkevných štruktúrach. Osobná, právna a politická zodpovednosť za všetko, čo sa dialo na Slovensku pod jeho vodcovstvom však ostáva neodškriepiteľná.
O ceste, pravde a živote...
Cestu, akou by sa mohol pohľad na to, čo sa za Slovenského štátu na Slovensku dialo ukazujú napríklad tieto slová z dokumentu Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste z 25. marca 1998: „Otázka židovstva na Slovensku je otázkou delikátnou a ktokoľvek sa jej odváži dotknúť, dotýka sa bolestnej rany. História Slovenska je toho dôkazom. Pred Druhou svetovou vojnou žilo na Slovensku tisíce židov. Sú po nich pomenované ulice, niekde dokonca celé štvrte. Skoro vo všetkých mestách stoja ešte ich synagógy, niektoré z nich patrili k najväčším bohoslužobným budovám mesta. To všetko svedčí o niekdajšom rozvinutom náboženskom a spoločenskom živote. Mnohé budovy ostali, ľudia však zmizli. Tento stav ukazuje, že sa tu stalo čosi, čo hlboko zasiahlo do života Slovenska a do života jeho židovských obyvateľov. Nemôžeme poprieť, že deportácie židovských obyvateľov sa diali uprostred nás, a že niektorí príslušníci slovenského národa sa na nich zúčastňovali a mnohí sa mlčky prizerali". K tomuto prejavu ľútosti a náznaku hlbšieho pohľadu duchovných a intelektuálnych elít je potrebné sa vracať so všetkou dôslednosťou pri každom pokuse rehabilitovať či zľahčovať to, čo sa od 14. marca 1939 na Slovensku po dlhých šesť rokov dialo. V duchu tejto optiky to nebol deň nezávislosti. Bol to deň príležitosti, ktorá ostala nevyužitá. Náplasťou na túto ranu slovenských dejín nemôže byť konštatovanie, že takých pomýlených a nevyužitých príležitostí bolo v tom čase v Európe viac. Je potrebné si tento deň pripomínať. Je potrebné si pripomínať všetko, čo potom nasledovalo. Je potrebné nezabudnúť na nevyužitú príležitosť byť človekom. To by na začiatok mohlo stačiť. Faktom totiž je aj to, že tam, kde zlyhal vojnový Slovenský štát a jeho prezident, tam v mnohých konkrétnych prípadoch v zápase proti režimu tohto štátu obstáli so cťou mnohí jeho občania. Ako o tom svedčia najnovšie spracované dokumenty Slovenského národného archívu pripravené na uverejnenie, slovenskú verejnosť čaká nová úloha. Občan Ján V. ako oprávnená osoba Spišského biskupstva arizujúceho kúpele a sódovkáreň v Baldovciach k nim nepatril. Pred časom túto informáciu priniesol bulvár. V nedeľu 30. marca 2008 podvečer som mal v ruke list zo 16. 11. 1941, podpísaný Jánom V., v ktorom žiadal o arizáciu židovského majetku Ladislava Frieda v Baldovciach (uložené PPOVII odb.rešt., Šk.238, SNA 2008/00197CB3). Uvažujem ako takéto fakty z našich dejín z ktorých sme spravili tabu, ohrozujú cirkev či ľudskú vieru v cestu, pravdu a život, keď iní chodia necestami, živia sa nepravdami a neboja sa iným prideľovať v mene Najvyššieho ani vreckové na cestu na istú smrť. Nebolo by lepšie začať samostatne a zodpovedne uvažovať a konať? Riskujem, že budem zaradený, kam nepatrím. Mojím profesionálnym mottom však bolo a ostane: „Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy ale hatí cesty hriešnikov. Pán bude kraľovať naveky, Tvoj Boh Sion z pokolenia na pokolenie... Pri pohľade na 25. marec ako na pamätný deň Sviečkovej manifestácie je dobré nezabudnúť, že to bol aj dátum prvého transportu židovských spoluobčanov prvej Slovenskej republiky na istú smrť. To sú jednoducho ups & downs slovenských dejín. Ja by som sa ich nebál. To je však samozrejme len môj osobný názor.
Pre blog aktualizované 31. 3. 2008 pôvodný text písaný pre www.jetotak.sk
