Pri debate o burkách som mal z tejto časti ich odevu (vonkoncom nie je taký rozšírená ako by sa dalo z debaty usudzovať) taký zvláštny pocit. Nemyslím, že by sa cítili utláčané. Je to pre nich prirodzené oblečenie. Všade prítomné sexuálne podtexty si však prirodzene vygenerovali aj tento postoj odmietnutia. Podľa mňa legitímny. Okolo cesty aj tu postávajú po zotmení na výpadovke odhalené ženy. Lákajú a čakajú na odhalené telo svojich klientov. Ich protipólom sú tieto zahalené moslimské ženy. Zahaľujú sa lebo kult tela a povrchného sexizmu odmietajú. Ja to čítam aj takto.
Strach z tohto postoja zahaľujúceho ženské tváre nemám. Moslimská identita vo mne nevzbudzuje strach. Hoci stále vo mne ožíva skúsenosť a pocit zo septembra 2001. Pár dní po páde dvojičiek som sedel na Kennedyho letisku v lietadle smerom do Európy a nebolo mi to jedno. 11. septembra 2001 som bol v New Yorku a ten deň na Manhattane ostane nezabudnuteľný. Bol to smutný a strašidelný deň.
Francúzsku spoločnosť "zaujala" kauza tohtoročného leta. 1500 Rómov sa stalo dobrým nástrojom, ktorý zmobilizoval negatívne nálady voči migrantom a tým, ktorí sú terčom predsudkov. Kultúrnych aj rasových. Sám som sa dokonca stal objektom nálad, ktoré boli namierené proti „východnej" Európe. Zo strany bežných ľudí. Nebola to vzorka, ale to vás vtedy nezaujíma. Osobný pocit poníženia a ohrozenia sa nedá otupiť štatistikami. Aj vo Francúzsku a v meste kde sídli Európsky parlament je dosť ľudí, ktorí nemajú radi cudzincov. Akýchkoľvek.
Moslimov však momentálne vnímam ako bežných spoluobčanov. Hrajú sa so svojim deťmi, chodia na nákupy, do školy, žijú svoje životy. Sú družnešjší, majú azda početnejšie rodiny ako bežní Francúzi. Aspoň to tak vyzerá na prvý pohľad. Naša dcéra sa hrá s deťmi moslimských rodičov. Pozerajú spolu príbeh Mojžiša a Exodu Prince of Egypt. Hrávali sa spolu v domčeku na dvore.
Mal som už na vysokej škole v Bratislave spolubývajúceho z Jemenu. Bolo to zvláštne, no boli sme s Naifom priatelia. Opätovne sa pýtam, prečo si niektorí ľudia myslia, že moslimská kultúra a rodina do Európy nepatrí. Nepoznám na túto otázku odpoveď. Predsudky voči nim nemám, mám však strach z toho, čo som zažil už vtedy v New Yorku. Môže sa to zopakovať?
Je však takéto riziko väčšie ako riziko, že sa nebudeme vedieť a chcieť dohodnúť na niektorých zásadných veciach my - bieli kresťanskí a exkresťanskí "Európania"? Demokratické inštitúcie majú v sebe potenciál aby nepodľahli fundamentalistom a musia neustále kultivovať aj spoločenské vedomie v tejto oblasti.
Neviem ktorý nábožensky motivovaný fundamentalizmus je nebezpečnejší. Ja ich vnímam ako rovnako scestné. Ak demokratickí politici strašia verejnosť moslimami a cigánmi, sami sa diskvalifikujú z účasti na možnosti spraviť z tohto sveta lepšie miesto pre život.
Teoretické politologické úvahy o krížoch, burkách či múroch sa dostanú do úplne inej roviny, keď tlačiac kočiarik s vlastným dieťaťom stretávate moslimské či židovské mamičky. Viac mužov by sa malo prechádzať po svete s kočíkmi so svojimi deťmi. Možno by menej zabíjali.
