Pri čítaní God's Delusion od Richarda Dawkinsa našincovi napadne všeličo. V mojom prípade to bolo akési deja vu. Gagarin bol vo vesmíre a Boha nevidel. Spoločným menovateľom týchto lineárnych útokov na náboženstvo je akási istota, že duchovný svet neexistuje. Profesor Josef Zvěřina hovoril, že zo všetkých predstáv o Bohu je najhlúpejšia tá, že Boh neexistuje. „preto sa ňou nebudeme zaoberať", dokončil svoj výkop k úvahám Den pro Agapé. Tak trochu sa pokúsim načrtnúť, prečo si myslím, že náboženstvo je v duchu Marxovej metafóry ópiom ľudí, kým kresťanstvo túto smutnú ambíciu nikdy nemalo.
Predstava, že kresťanstvo a jeho viditeľní reprezentanti je to jediné, čo za „slušné" náboženstvo môžeme v euroamerickom priestore považovať, je skutočne kvadratúrou kruhu. Spôsobilo to po stáročia presadzované učenie, že mimo tzv. cirkvi niet tzv. spásy. Po II. Vatikánskom koncile bola táto praktická arogancia katolíckej cirkvi teoreticky z najvyšších miest odmietnutá, no pohŕdanie protestantmi, židmi, moslimami, východnými filozofiami či ateistami ostalo v jej reprezentantoch ako stáročný know-how akosi nereštartovateľný. Hardware jednoducho nový software neprijal.
Boh po Osvienčime
Zvlášť po druhej svetovej vojne a v takzvanom poosvienčimskom svete sa o Bohu a kresťanskej civilizácii hovorí kriticky uvažujúcemu veriacemu človeku veľmi ťažko. Najviditeľnejší reprezentant kresťanstva je v západnej kultúre z rôznych dôvodov pápež. Okolo neho a okolo rímskokatolíckej cirkvi sa či už exkluzívne alebo inkluzívne, negatívne alebo pozitívne točí všetko, čo súvisí s Bohom a s náboženskými otázkami. Národy, štáty, firmy - to všetko posudzujeme podľa toho, kto ich reprezentuje, kto ich spravuje, kto ich vedie.
Cirkev však už dávno nemôžeme stotožňovať s vierou ani s jej lídrami. Dnešný svet umožnil, že sekulárny laický štát pôsobí úplne autonómne a cirkev k svojmu fungovaniu vôbec nepotrebuje. Niektoré jej služby môže síce využívať, no fungovanie spoločnosti ako takej od cirkevných štruktúr a jej zákonodarstva vôbec nezávisí. Na univerzitách môžu vedci nerušene bádať a nehrozí im ani upálenie ani exkomunikácia, ak prídu na niečo, čo cirkevná moc ešte neodobrila. Cirkevný úradník síce môže mať niečo proti nejakému filmu, knihe či zákonu, no jeho názor je len jeho názorom. Aj keď on o tom môže zmýšľať trochu inak a napíše o tom hoci aj pastiersky list. Oddelenie cirkevnej a svetskej moci je zdá sa v euroamerickom priestore nezvratné. Isté je však to, že cirkevný lobbing sa neskončil a v rôznych podobách ho zažívame aj na Slovensku.
Viera bez rituálov?
Je možné hovoriť o Bohu a veriť v neho aj bez lojality voči cirkevným predstaviteľom? Ako sa to premietne do každodenného života človeka ak magické rituály nahradí niečím iným? Alebo dokonca ničím a bude len tak veriť, zodpovedne žiť, čítať Bibliu, pozerať dobré filmy, čítať dobré knihy, chodiť do divadla, na koncerty a voliť do verejných funkcií ľudí, ktorých bude považovať za slušných a zodpovedných správcov sveta, do ktorého sa budú rodiť jeho deti? Môžu veriaci ľudia prežívať aj iné rituály ako im ponúka ich úradná cirkev ak chce výnimočne prežiť vzácne chvíle, ktoré majú v sebe nádych tajomstva a transcendentna? Je k tomu potrebný nekompetentný úradník v zvláštnom oblečení a s nezrozumiteľnými naučenými magickými formulkami?
Tieto otázky sú oveľa živšie v prostredí rímskeho katolicizmu, kde sa aj priemerní veriaci stali dokonalými obeťami predstavy, že bez servisu sviatostných kúzelníkov aspoň na Vianoce, Veľkú noc a päť minút pred smrťou nemajú šancu dostať sa do neba, prípadne aspoň do očistca.
Cirkev a cirkvi
Práve táto úroveň komunikácie je spoľahlivým terčom výsmechu Richarada Dawkinsa a tých, ktorí si z jeho knihy majú ambíciu spraviť Antibibliu. Kresťanstvo sa v interpretácii jej dlhoročných hegemónov stavalo do pozície dokonalého a nespochybniteľného garanta etiky, verejnej mravnosti a všetkého dobrého. Keď sa však kritické pohľady na cirkevnú korupciu, klerikálny nepotizmus, netoleranciu či despotizmus stali predmetom boja vnútri kresťanského sveta, prišla na rad exkomunikácia. Najskôr z jednej, potom z druhej strany. Potom z tretej ... Ekumenické hnutie zjednotilo síce niektoré duchovné prúdenia, neodstránilo však politické napätia a ideologické spory na úrovni cirkevných lídrov. Naposledy pred dvoma rokmi vody rozvírilo opätovné verejné potvrdenie presvedčenia rímskeho pápeža, že nič lepšie ako rímsky katolicizmus v rámci kresťanstva neexistuje. Iné cirkvi ako katolícka nie sú vraj ani cirkvami. Nuž len v Zjavení apoštola Jána bolo cirkví sedem.
Z kresťanstva náboženstvo
Keď sa z rybárov stali apoštoli a z apoštolov a ich nasledovníkov kresťanská teológia spravila biskupov, kardinálov a pápežov, bol to krok k tomu, aby sa zo židovskej skupiny „kristovcov" - ako ich po grécky volali, stalo nové náboženstvo. Náboženstvo takmer polyteistické, v ktorom sú boh, anjeli a svätí ďaleko na nebi a smrteľníci hľadajú cesty k ich priazni cez modlitby, obety, dymiace kadidlo, vysoké veže a rituálne obrady. Tam sa veriaci už nesmel stretávať za jedným stolom so svojím Majstrom a Večera pána sa z Agapé zmenila na magické vyvolávanie duchov minulosti. Tak sa reliogionisti dnes môžu s uspokojením dívať aj na niektoré kresťanské spoločenstvá ako na náboženstvá so všetkým, čo k tomu patrí. Veľkňaz - pontifex stavia mosty k božstvu a kňazstvo omámené vôňou kadidla a vlastnej nenahraditeľnosti je v úlohe dílera s božou milosťou. Bežní smrteľníci inak žijúci v občianskej spoločnosti sú vo svete svojej cirkvi rukojemníkmi tejto starostlivo budovanej predstavy. Ak sa tejto predstave niekto opováži protirečiť má problém. Ježišovým problémom však boli farizeji, zákonníci a veľkňazi. Samaritánka, cudzoložnica, mýtnik Lévi či Zachej sa naopak stali case studies Ježišovej náboženskej tolerancie. Boh ako Najvyšší je len jeden a nemožno ho uzavrieť do žiadnej rituálnej schémy. Cesty k nemu sú rôzne. Práve preto sa mu človek môže klaňať vždy a všade. Nielen na hore Garizim, v Jeruzaleme, v mešite či nejakom úžasnom chráme. Jediným čitateľným rukopisom kresťanského spôsobu života by mala byť jeho ľudská príťažlivosť, služba druhým, hlboká humánnosť, solidarita s tými, ktorých Biblia vníma ako chudobných, cudzincov, siroty, vdovy...
Nekonfesionálne kresťanstvo vs. náboženstvá
Výhodou kresťanstva oproti iným náboženstvám nie je to, že to je dokonalé náboženstvo. Práve naopak. Mladík z Nazaretu nebol rituálnym profesionálom. On ako človek spojil v sebe samom nebo so zemou. Pontifex - ako sa vtedy nazýval rímsky cisár - ostal bez práce. Výhodou kresťanstva je to, že Ježišovo kresťanstvo nechcelo byť tým dekadentným náboženstvom, ktoré sa pestovalo okolo jeruzalemského chrámu. Malo to byť duchovné a pravdivé nasmerovanie človeka k jedinému a pravému zmyslu všetkého. Modlitba nebola prostriedkom na prehováranie Boha ale chvíľou reflexie na pochopenie vlastnej úlohy v tomto svete uprostred ľudí a času, ktorý sme na to dostali k dispozícii. Obetné rituály boli udalosťami po poslednej večeri posunuté nečakaným spôsobom do reálnej pripravenosti naplniť v prípade potreby aj rozmer obetovania samého seba.
Tomuto Dawkins rozumieť nemôže. Je otázkou, či tomu rozumejú jeho kresťanskí kritici a inkvizítori. Tieto východiská, ktoré v 20. storočí najviac rozpracovali Friedrich Gogarten a Dietrich Bonhoeffer sú síce menšinové, no zdá sa mi, že stoja na počiatku toho, čo môže euroamerická civilizácia zažiť ako nové zodpovedné prežívanie duchovna bez radikálneho rozchodu s tradíciou. S jej niektorými neskoršími nánosmi a inštitúciami či ich reprezentantmi sa však komunity, ktoré sa označujú za kresťanské asi budú musieť rozlúčiť. Kresťanstvo podľa mňa totiž nie je náboženstvo, ktoré by muselo za každú cenu pestovať a konzervovať svoje formálne rituály ako niečo magické a preto nemenné. Čaro kresťanstva a jeho sila je totiž v niečom úplne inom.
A či Boh existuje? Nuž, niekedy si myslim, že na tom až tak nezáleží. Práve reálne životné postoje a spoločenské situácie demaskujú podstatný rozdiel medzi hodnotovo vyprázdneným náboženským folklórom a kresťanským životným štýlom. Ten je možné vnímať ako integrálny hodnotový postoj jednotlivca. Na spoločenskej úrovni sa zasa prejavuje cez viditeľné spoločenské trendy a cez celkovú spoločenskú atmosféru.
