Bolo to označenie toho, kto bol pomazaný na znak svojej kráľovskej hodnosti a v biblickej kultúre je spojené aj s osobitným tzv. božím vyvolením. V slovenskej a inej frazeológii sa toto slovo udomácnilo aj ako slovo z úplne inej sémantickej skupiny ako mesiáš. Je tomu tak preto, lebo prororocké spisy hebrejského Tanakhu či kresťanskej Biblie definovali Pánovho pomazaného ako Mesiáša, záchrancu, vysloboditeľa.
Veľkonočný Jeruzalem sa stáva dejiskom mnohých zaujímavých scén. Okrem katolíckej krížovej cesty, pravoslávneho uctievania Božieho hrobu či evanjelizačných happeningov protestantských zoskupení pri tzv. Garden Tomb je to aj zaujímavý fenomén tzv. Jeruzalemského Mesiášskeho syndrómu. Jeruzalemskí psychiatri sa jeho diagnostikovaniu začali venovať od polovice 60. rokov minulého storočia.
Neskoršie zvýšené nároky na kapacity spojené s hospitalizáciou pacientov s týmto syndrómom viedli k vytvoreniu kliniky, kde sa nikto iný okrem „mesiášov" nedostane. Ide vraj o úkaz pri ktorom sa psychicky zdraví jedinci - pútnici a inak nábožensky motivovaní návštevníci Svätej Zeme v emocionálnom vytržení z ničoho nič cítia ako mesiáši. Druhý príchod Ježiša Krista či príchod židovského mesiáša, ktoré majú tieto dva monoteizmy ešte stále na programe, tomuto fenoménu výrazne nahráva. Postihnutí sa dostávajú do stavu, v ktorom prorokujú, identifikujú sa s biblickými postavami a neraz sami seba označujú za očakávaného mesiáša - záchrancu a vykupiteľa.
Okrem oddychu, zlepšeného a kontrolovaného pitného režimu je spoľahlivou súčasťou terapie vycestovanie mimo Svätej Zeme. Tam sa stratia príznaky a „postihnutí" sa vracajú zvyčajne do normálneho života. Možno je to úsmevný príbeh, no prečo o tom neuvažovať vo veľkonočný pondelok aj týmto spôsobom.
Tento svet bol definitívne vykúpený pred dvetisíc rokmi. I keď priatelia židia majú na to iný názor , tomuto veria kresťania. Iný mesiáš už nepríde. Nič k tomu už dnes nikto nemôže dodať. Navyše nie všetci považujú biblické rozprávanie o jeruzalemskom veľkonočnom ráne za udalosť, ktorá by zmenila či ovplyvnila nejakým zásadným spôsobom ich osobný život. Kto nerešpektuje rok 0, nemusí si robiť ani zvláštne záznamy pri rokoch 1969, 1989 či 2009. Doteraz slovenskí pohlavári deportovali len svojich vlastných obyvateľov. Nastal čas, kedy by si zaslúžili deportáciu do minulosti alebo aspoň do normálneho sveta tí, ktorí si robia z ľudí od Tatier k Dunajskej Strede bláznov. Ako to povedal pán prezident: ... dali novinárom boha..., ale my dobre vieme, že on to tak nemyslel. Ach tá interpunkcia.
Zaoberám sa však jednou otázkou. Kam by asi mali vycestovať najväčší vodcovia slovenskí aby sa zbavili príznakov mesiášskeho syndrómu. Jeho pôvod je u nakazených rôzny, príznaky sú podobné. Slovenský skanzen s obchodmi na korze je znovu obývaný tými pravými a podtatranský hospodársky tiger sa v ich rukách mení na plaché mačiatko. Na poľnej ceste pristáva chorvátsky špeciál. V pilotnej kabíne to vonia ríbezľovým vínom. Na poľsko-maďarskej hranici nič nového. Čo takto jeruzalemská klinika...? Aj drahé hodinky len ukazujú dávno odmeraný čas. Cestou do Emmauz sa všetko ukázalo v dosť inom svetle. Rembrandt a Caravaggio o tom vedia svoje. A emauzskí učeníci tiež. Ak ste o tom počuli viete o čo ide. Aj naši mocní majú poradcov. Ak im toto nebudú vedieť vysvetliť, tak ich platia zbytočne. Môžu "vycestovať" spolu s nimi.
Aj mesiáš kresťanov so slovenským pasom je totiž etnický žid , Ježiš z Nazaretu. "Horšie" by to mohlo byť už len keby bol maďarského pôvodu. O tomto bode sa v civilizovanom svete ani v odborných kruhoch zatiaľ nevedú diskusie. Ale prečo by sme si nezaspievali. Pekné veľkonočné rána, Vám, nám aj tým druhým...
