Zavolala mi včera jedna moja kolegyňa: "Ty by si to mal vedieť. Kedy sa začína advent? Nevieme sa s manželom dohodnúť." Určite sa chcela spýtať aj na iné veci, no bola to dobrá zámienka na telefonát. A ja som sa trocha zamyslel. Bol som za volantom a tak som jej to názorne odpočítal smerom dozadu od dátumu vianoc. Áno advent sa začne o týždeň. Advent, vianoce, koniec, začiatok... Môj advent bude krásny, čakajú ma super veci. No napriek tomu sa dá uvažovať aj o tom, aký to má všetko zmysel. Som rád, že som našiel tento textík, ktorý som napísal pred pár rokmi. Možno to niekoho zaujme, i keď ste dnes pri bohoslužbách čítali či počúvali aj iné.
Za "posledný súd" sa v bežnej reči označuje súd sveta, ako ho často znázorňovali aj umelci. Napríklad Michelangelo vo Vatikánskej Sixtínskej kaplnke v roku 1541. Matúšovo vyobrazenie súdu, ako ho máme pred sebou v evanjeliu je len jedným obrazom vedľa niekoľkých iných (napr. Apokalypsy alebo Mt 24,37-42). V 25. kapitole svojho evanjelia autor pôsobivo opisuje scénu súdu, pri ktorej kráľovský sudca triedi všetkých ľudí, s úplným zameraním sa na svojich čitateľov.
31 Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. 32 Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých (Mt 25,31-33).
Evanjelista nechce informovať svojich čitateľov a poslucháčov len o priebehu súdu v posledný deň, zameriava ich pozornosť skôr na to, na čom v ich kresťanskom živote predovšetkým záleží, aby mohli pred sudcom obstáť.- Rozhodnutie padne v hodine smrti.
Triedenie ľudí je znázornené na obraze, dôverne známom obyvateľom Palestíny: Pastier delí večer svoju čriedu, oddeľuje biele ovce od hnedočiernych kôz, jedny potrebujú totiž cez noc viac tepla ako druhé. Podobne bude i sudca na koniec triediť ľudí na dobrých a zlých.
Slová sudcu nadväzujú na slová židovských textov, podľa ktorých JHWH skutky vykonané v prospech chudobných ohodnotí tak, akoby boli preukázané jemu samému. Tu sa vynára hlboko ľudské posolstvo o Bohu blízkom tým, ktorými pohŕdajú ľudia. Nové a svojím spôsobom jedinečné je to, že Ježiš sa tu ako kráľovský sudca právne stotožňuje s núdznymi. Pri skutkoch milosrdenstva teda nejde len o ľudskú solidaritu ale o to, že sa v nich ukazuje starostlivosť o samého Krista. Téma sociálnej spravodlivosti sa na pozadí tohto obrazu nevynára len mimovoľne a náhodou. Láska k Bohu sa nedá v spoločenskej rovine oddeliť od sociálne citlivých postojov voči človeku na individuálnej ani na spoločenskej úrovni. Takáto interpretácia prekvapuje i samotných protagonistov v podobenstve.
Spravodliví a dobročinní ľudia sú prekvapení, priam udivení:
„Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? 38 Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? 39 Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe? (Mt 25,37-39).
Nie sú udivení nad tým, ako vysoko sú ocenené skutky lásky k blížnemu, ale udivuje ich to, že v nich dosvedčili svoju lásku ku Kristovi a tak predložili dôkaz svojej viery v neho. Tým na ľavej strane sudca podobne predstavuje, že zanedbaním skutkov milosrdenstva v konečnom dôsledku ignorovali jeho samého. A to i napriek tomu, že ho oslovujú „Pane".
Kritérium tohto súdu je úplne v súlade s líniou, ktorú vo svojom diele evanjelista Matúš niekoľkokrát predstavuje: Nestačí mať na perách vyznanie: „Pane, Pane"; toto musí byť sprevádzané i rešpektovaním Pánových ustanovení. Kto podľa nich aj koná, toho môže sudca osloviť a pozvať ako „požehnaného" svojho Otca, aby prijal pre neho pripravené kráľovstvo ako dedičstvo- ako podiel na plnosti Božieho života.
Slová o poslednom súde majú v kresťanskej praxi zvláštnu úlohu. Chcú nás pozitívne motivovať k zodpovednému konaniu. Sú súčasťou evanjelia ako dobrej zvesti. Dobrá zvesť Matúšovho rozprávania o posledných dňoch je v tom, ako málo úplne všednej a obyčajnej vnímavosti a dobrotivosti stačí na to, aby sa človek priblížil Bohu. Stačí keď budeme vedieť dobrom premáhať zlo (Rim 12,21). Opis situácií, kde Boh hriešnikov posiela od seba preč ako povrchných a nezodpovedných nás potom nemusí strašiť. Stačí, keď budeme pozorní a vnímaví pri prejavoch Božieho veľkorysého odpustenia.
„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili." (Mt 25,40).
Také jednoduché i ťažké zároveň. Stačí vidieť Boha nielen v kostole, ale i za jeho bránami. Napríklad v ľuďoch, ktorí okolo nás práve teraz prechádzajú, ktorí pri nás sedia, ktorých zajtra stretneme. Len aby sme všetky naše príležitosti spoznať najmenších Ježišových bratov využili. Nebývajú totiž veľmi sympatickí. Aj ja s tým mám neraz problém...
Prajem Vám všetkým príjemnú nedeľu priatelia.
