4-6 detí nie je také jednoduché zvládnuť. Tak odhadujem priemernú židovskú rodinu v miestnom parku. Muži majú na hlave jarmulky. Spod oblekov im visia strapce - tzitzity - z modlitebných rúch, ktoré nosia ortodoxní židia pod košeľami.
Po obvode ihriska sú lavičky. Sedia na nich mamičky a rozprávajú sa. Deti sa zatiaľ hojdajú, lezú po šmýkačkách a kĺžu sa nadol či hrabú v pieskovisku. Práve sme dojedli olovrant. Prechádzam s Leou okolo jednej lavičky. Mama so šatkou na hlave ma osloví, že či by som im nepožičal lyžičku. Videla ma ako som práve dokŕmil svoju juniorku. Prečo nie. Šatka jej zakrývala skoro celú hlavu okrem malého výseku pre tvár. Sympatická, usmiata. Zabudli lyžičku doma a malá Džamiľa by kašičku, ktorú mamka pripravila nemala ako zjesť. Lea sa pozrela do kočíka a hovorí: „Dievčatko ide papať, je hladné. Malinké. Ešte nevie chodiť." Opýtam sa jej: „Požičiame jej lyžičku?" Lea odpovedá: „Áno. Bude robiť ham, ham."
Vedľa mamy s moslimskou šatkou sedí otec. Pokojný usmievavý s krátkou bradou. Hovoríme po francúzsky. „Ideme sa ešte hrať, pokojne jedzte," hovorím. „Budeme len tu nablízku." Mama opláchla vodou z fľaštičky lyžičku a začala kŕmiť Džamiľu. Chutilo jej. Lea sa oprela o kočiarik a chvíľu ju pozorovala. „To je stará mama, vieš?" povedala.
Od istého času sa pre Leu všetky ženské pokrývky hlavy pripomínajúce šatku stali charakteristickým znakom starej mamy. Tá moja stará mama totiž nosí šatku. A tú Lea videla so šatkou ako prvú. Židovské a moslimské ženy v parku, kam takmer denne chodievame jej preto pripomínajú starú mamu. Pre Leu je to akýsi ľudský druh: stará mama. Džamila dojedla. Mama nám vrátila lyžičku. „Au revoir!" máva jej Lea na rozlúčku.
Je krásny deň. Ako vtedy 11. septembra v New Yorku. Bol som vtedy tam. Hráme sa na jednom detskom ihrisku, požičiavame si formičky, lyžičky. Vzájomne sa pozorujeme. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Toto „multikulti" je niečo, čo som na takej osobnej rovine ešte nezažil. Na hojdačke je dievčatko. Lea sa na ňu pozerá a hovorí: „Dievčatko sa hojdá. Hnedé je dievčatko." V Štrasburgu je veľa mulatov z bývalých francúzskych kolónií. Aziatov, ktorí hovoria po rusky, francúzsky či mandarínsky... Tej mandarínčine však nerozumiem.
Asi takto by to mohlo byť v raji, pomyslel som si. Okolo ide práve skupina ktorá sa podobá na skínov. Alternatívne oblečenie, pírsing, kožené vesty... „Prečo nie?", hovorím si. „Aj oni môžu byť v raji."
Každodennosť a naše predsudky. Na chvíľu požičiavam moslimskej mamičke lyžičku a vzápätí sa vraciam do svojej ulity. Prečo sa týchto ľudí nemám báť? A prečo sa ich báť vlastne mám? Bojím sa skinheadov. Takúto alternatívu neprijímam... Potrebuje ľudská zloba a nenávisť rovnošatu, farbu pleti a „nesprávnu" rasu aby sme ju bezpečne rozoznali?
A to som ešte nevedel, keď som tento text písal, že v koptskom kostole v Bagdade príde v prvý novembrový deň o život 52 ľudí, ktorí sa tam len stretli v Jeho mene. Iní ich v Jeho mene pripravili o život. Aké je vlastne Jeho meno? Lyžičky si však požičiavať môžeme. Zatiaľ určite.
