Som frustrovaný z toho ako kresťanské spoločenstvo, ku ktorému patrím pristupuje k mnohým životným situáciám jednotlivca či spoločnosti. Dal som mu najlepšie roky svojho života, svoje schopnosti a tých pár talentov, ktoré mám.
Journey is My Home
Bol som študentom medicíny, keď som v roku 1989 odchádzal stavať do svojho rodného mesta kostol, ktorý nemohli postaviť jeho obyvatelia dlhé desaťročia. Vyštudoval som teológiu pod vedením učiteľov, ktorí boli nekvalifikovaní a veľkou dávkou entuziazmu sa snažili prekonávať deficit, ktorý im zanechal komunistický režim. Nemohli študovať, cestovať, komunikovať. Je to pre mňa osobne výzva ako verejne zrozumiteľne pomenovať a popísať situácie, ktoré sú pre spoločnosť tabu. A viem to dosť dobre pochopiť. Aj ja sám som musel vo svojom vnútri prelomiť svoje vlastné mlčanie o mojom vnímaní a prežívaní.
Teologický „coming out"
Tam kde som z étosu môjho životného postoja na základe skúsenosti s inštitúciou rímskokatolíckej cirkvi, začal byť nútený spraviť z neho „job", tam som sa postupne začínal cítiť predajcom náboženského produktu, o ktorého kvalite som nebol presvedčený. Nespochybnil som v sebe nikdy vieru a môj vzťah k Bohu. Hľadal som ho všade tam, kde som ho prestával cítiť a niekedy som s údivom zistil, že tam asi naozaj o Pravdu nešlo. Moje pochybnosti sa týkali skoro vždy toho, ako moja cirkev verejne pôsobí, kto ju a ako spravuje a ako ja vnímam svoj vlastný život ako verejný predstaviteľ tejto inštitúcie.
Dealeri s presvedčením, vierou a nádejou
Som stále presvedčený, že bez pravdy o človeku a o živote sa posolstvo evanjelia postupne stáva falošnou reklamou. Jej cieľom je zabezpečenie odbytu ponúkaného produktu s cieľom zabezpečiť odbyt a vlastné prežitie. Presvedčenie manažmentu o jeho kvalite je podlomené. Analýzy a návrhy na odvážne riešenie sú vnímané ako vážne priestupky voči tisícročnej monarchistickej praxi. Z étosu sa začali stávať dobre dávkované pilulky otupujúce vedomie človeka. No okrem toho, sa od nich ľudia postupne začali stávať závislými. V prípade evanjelia to podľa mňa nie je smiešne, ale tragické. Hoci posolstvo samo o sebe za to nemôže. A preto môžem povedať, že som z toho smutný. Namiesto PS: Zatiaľ však neviem ako to zrozumiteľnejšie a dobromyseľnejšie vložiť do slov a písmen. Čo sa týka obsahu, som si ním istý viac ako formou, ktorou sú podané. A snáď na doplnenie: Príbeh Pavla z Tarzu je tým, čo mi dáva dôvod si myslieť, že aj mňa má Najvyšší rád. Stále sa považujem za kompetentného teológa a platne vysväteného rímskokatolíckeho kňaza.
