Reálny inštitucionálnystav rímskokatolíckej cirkvi naznačuje, že popri sebe jestvujú dvenerovnocenné zoskupenia. Klérus sám seba vníma ako cirkev, ktorej jepodriadený Boží ľud, z gréckeho laos t.j. ľud. Ľud, teda laici, vnímajúv tieni občianskej spoločnosti ako cirkev skôr úradný establishment ako sebasamého. Toto rozdelené vedomie však nie je ľud schopný reflektovať aúčinne formulovať. Len takto je možné si vysvetliť, že inak ľudia kriticky atvorivo uvažujúci, ostávajú s mútnym výrazom v očiach a s posvätnou bázňou vpasívnom alebo aspoň navonok neartikulovanom postoji vtedy, keď by prehovoriťmali.
Tu môžu poslúžiť akopríklady posledné ešte nezabudnuté udalosti spojené s postojom k"nepresnostiam", ktoré na pokračovanie poskytoval médiám pánarcibiskup Sokol o svojej vedomej spolupráci s bývalým režimom."Nakoniec" mali médiá a verejnosť umlčať s pátosom prednesené slovápatriarchu slovenského kléru J.Em. kardinála Tomka na levočskej púti. Romalocuta, causa finita... Hodnoty, ktoré sú "niekedy" absolútne, sútakto relativizované z najvyššieho miesta, ak treba ospravedlniť zlyhania vovlastných - rozumej klerických radoch. Na iných sú etické pravidlá a normy dôsledneaplikované. Do vlastných radov a pre seba sú tolerantne interpretované. Koho byto nedezorientovalo? Duchovné a intelektuálne elity na Slovensku sa však dotejto polemiky nepúšťajú. Strach, bázeň, nekritickosť ...? Alebo len jednoduchépokrytectvo či zbabelosť? Ťažké je to pochopiť zvlášť vtedy, keďantikomunistický disident zahynie cestou na súdne pojednávanie, pri ktoromžalujúcu stranu žiadajúcu výmaz z registračných zväzkov ŠtB obhajuje inýdisident. Ako sa rodí tento black out?
Ľudia sa krstom stávajúčlenmi cirkvi, hoci sa do nej nikdy vedome neprihlásili. Prijímaniesviatostí v priebehu života člena rímskokatolíckej cirkvi je skôrpestovaním závislosti na sprostredkujúcej úlohe kléru ako dozrievaním kzrelému a zodpovednému kresťanskému postoju a eticky orientovanému svetuhodnôt. Intuitívne sa radoví veriaci, laici k svojej „cirkvi“ hlásia.
Vnútorne a aj navonokcirkevné prostredie vytvára alternatívny svet, kde veriaci svoju vieru môžuprežívať tak, ako im to občianska spoločnosť s rýchlo sa meniacimi pravidlamihry neumožňuje. Svet rituálov a mravných konvencíí ostáva veľmi často vzdialenýrealite každodenného života. Ostáva však pilierom, ktorý ostal stáť, keď všetkoostatné už padlo. To, že takýto pilier už nič nenesie prestáva v konkrétnomživote byť až také dôležité.
Dedičstvo otcov a matieksa riadi skôr svetom emócií a vnútorného prežívania. Budova kostola aj v jehonajavantgardnejšej podobe ostane prejavom materializovanej ľudovej predstavy oich božstve archetypálne zachytenej v rozprávaní o zlatom teľati. Cirkev jespravovaná klérom, ktorý žije iným a ľuďmi nepoznaným vnútorným poriadkom.
Klérus reprezentovaný predovšetkým vyššímklérom sa stáva úradnou cirkvou – inštitúciou, ktorá určuje pravidlá,interpretuje ich, podľa nich svojich stúpencov riadi a súdi. Úradná cirkev –biskupi – a nižší klérus – pomocníci biskupov – ako jej aparát a skupinanajviac identifikovaná navonok ako cirkev si takto na základevnútroinštitucionálnych pravidiel zabezpečuje kontinuitu vlastnej autority aexistencie a ... – privilegovaného postavenia.
Praktické dôsledky taktofungujúceho mechanizmu máme možnosť sledovať samozrejme aj v každodennom životespoločnosti. Je však pomerne náročné ich ako také identifikovať.
(to be continued)
