Podľa UNESCO metodiky bolo Slovensko k 1. 4. 2021 krajinou, ktorá mala najdlhšie zatvorené stredné školy v rámci Európskej únie a aj v celosvetovom porovnaní sme sa nachádzali vysoko nad priemerom. Informácie o tom, ako prebiehala výučba počas pandemických obmedzení, sú neúplné, a to hlavne na stredných školách. Preto nevieme ani presne zmerať vplyvy pandémie, ale odhadujeme, že len pätina stredných škôl zvládala online vyučovanie bez väčších problémov a až štvrtine žiakov sa buď vôbec nedostalo výučby, alebo mali výrazne zníženú kvalitu výučby.
Naše deti dlho neboli v škole. Preto je krok k zabezpečeniu diferencovanejšieho prístupu a návrat do škôl k počas ďalšej vlny epidémie dobré rozhodnutie. Uvidíme ako dlho nám to vydrží ale aj ako rodič dvoch dcér vo veku 9 a 13 rokov som sa zapojil do testovania kloktacími testami. A naša škola bola medzi tými šťastnými, ktoré si včas zabezpečili a dostali aj sady AG-testov pre pravidelné testovanie v nasledujúcich týždňoch. Už ich máme doma.
Prezenčné vzdelávanie nie je prínosom len z psycho-hygienických príčin. Škola a hra je prirodzeným prostredím dozrievania detí. Interakcia v škole je prirodzeným prostredím, kde deti spoznávajú seba a iných. To je motorom ich tvorivosti a osobnostnej formácie. Najmä stredoškoláci sú vo veku, kedy ich interpersonálne a komunikačné zručnosti prechádzajú mimoriadne dynamickým vývojom.
Smerom k rovesníkom ale aj k iným skupinám. Všímajú si a spracúvajú rozdiely, ktoré ich v interakcii nenechávajú izolovanými. O to všetko prichádzajú stratou kontaktu s reálnym životom. Sú doma s rodičmi alebo v uzavretých skupinách či bublinách práve v tomto období. Deje sa to vo fáze života, kedy aj tak prirodzene rebelujú voči rodičom, autoritám a nepoznaným výzvam, ktoré sú náročné na spracovanie v kognitívnej aj emocionálnej či sociálnej rovine. Tento deficit už nikdy nevyrovnajú. Môžeme však minimalizovať jeho dopad. Nejde len o to, že nemali stužkové slávnosti či maturity. Nechodili do prírody, do kina, divadla prerušil sa ich prirodzený okruh budovania priateľstiev a vzťahov.
Prezenčné vyučovanie nemá alternatívu, dištančné ho môže vhodne dopĺňať
Zároveň sa ukázalo, že digitálne vzdelávanie môže a má byť prepojené s prezenčným vzdelávaním. Telesná výchova, hudobná a umelecká výchova sú prostredím, ktoré nemá online alternatívy. Tu treba individuálny, diferencovaný a cielený prístup. Vyššia potreba asistentov, zvýšený počet pedagógov pre prácu v menších skupinách, školskí psychológovia – toto všetko sa považovalo pred koronou za luxus. Ministerstvo ani momentálne nevníma prioritu v tejto oblasti ale orientuje sa skôr na vzbavenie a modernizáciu škôl. To je síce pekné ale momentálne vidím priority inde.
Zvládli sme to? Skôr prežili.
Online vzdelávanie bolo všeobecne nezvládnuté. Softvérovo, hardvérovo aj didakticky. Česť výnimkám a kapacitám tých najtvorivejších v rôznych učiteľských skupinách či občianskych združeniach. Tretí sektor zas raz úspešne a efektívne zaskakoval to, čo má robiť štát. Ale nemohol byť logicky všade. Nemá na to ani kapacity ani peniaze. Už len dostupnosť digitálne vzdelávania bola pre určité komunity neprekonateľným problémom. Podľa dostupných údajov až 50-60 tisíc detí vôbec nemalo kontakt so školou (marginalizované komunity). Spočiatku chodili aktívne učiteľky a učitelia a rozdávali hárky a kópie so zadaniami no časom sa aj to vytratilo a ukázalo sa to ako neudržateľné. Potvrdia to pracovníci Metodických centier z "terénu". Niektorí operátori ponúkli dátové balíky či tablety zadarmo. Stačilo to? Máme dostupné dáta aby sme tomu vedeli predísť? Máme v školách či centrách voľného času nové multimediálne učebne? Tablety či smart telefóny sú v rodinách dnes luxus práve tam, kde ide o viacpočetné rodiny. A nejde len o rómske osady. Aj keby sme to dali každému žiakovo, čo je nereálne, stále by im chýbali zručnosti alebo pripojenie na internet. Na toto stále nie sme pripravení. Nemení sa to zásadne časom.
Praktické vyučovanie potrebujú lekári, kuchári aj automechanici...
Korona nám však ukázala, že dištančné vzdelávanie vie byť doplnkom v prípade kalamity, práceneschopnosti. Vie byť dokonca plnohodnotným doplnkom prezenčného vzdelávania. Kombinácia prezenčného a dištančného vzdelávania môže byť inšpirujúcou skúsenosťou. Nie je to už vedecko-fantastická vízia. Je to reálna potreba. Takpovediac nový normál. Ale zároveň je to aj skúsenosť, že prezenčná výučba je pre budúcich automechanikov, chemikov, pekárov či lekárov a chemikov nenahraditeľná.
Kuchár, automechanik, lekár sa nepripraví na svoju profesiu dištančne. Preto je úplne legitímne uvažovať o hybridnom vzdelávaní. Spojenie prezenčnej a dištančnej formy môže byť účinným spestrením a obohatením každodennej školskej dochádzky.
Áno, znamená to zvýšené nároky na personálne náklady aj technológie. Potrebujeme viac kvalifikovaných odborníkov vo svete vzdelávania a nie sú to len učitelia. Vnútorne členitejšie tímy v školách sa ukazujú ako reálna potreba nie ako luxus. Nehovoriac o tom, že manažment škôl musí o tomto všetkom nielen vedieť, ale musí byť nositeľom tejto zmeny paradigiem.
Na prvom mieste musia ostať učitelia
Naše školy netreba reformovať. Celá spoločnosť sa musí zmeniť na spoločnosť, ktorá hodnotu poznania a vzdelávania dostane do svojej výbavy ako hlavnú lekciu z obdobia, ktorým sme prešli. Informácií je veľa, nie všetky nás však ako sa ukazuje aj formujú. Nastavenie covid automatu a farba okresu je v tomto smere dobrou pomocou v tom, aby sme naše školy mohli mať otvorené stále. No a pamätajme aj na to, že neočkovaní rodičia tiež majú deti.
A tie sa v školách budú stretávať s ostatnými. Táto lekcia hľadania vzájomného rešpektu bude trenažérom toho, čím si prechádza celá spoločnosť. Dalo sa to predpokladať už pri opatrnom návrate do škôl na jar. Leto a dnešná situácia len ukazuje, že predpoklady sa potvrdzujú. A to bude výzva. Lebo alternatívou k poznaniu nebude jeho popieranie zo svetonázorových, ideologických či názorových preferencií a dôvodov. Dialóg a osveta pokračuje a nemal by prestať ani keď bude náročný.
Prezenčný prístup v čase korony si vyžiada viac asistentov, pedagógov či školských psychológov, lebo treba pracovať v menších skupinách. Po dvoch vlnách zatvárania škôl je potrebné začať vnímať potrebu navýšenia odmeňovania a počtov učiteľov a asistentov v školách ako prioritu. Nehovoriac o tom, že administrácia pravidelného testovania, vyhodnocovania a komunikácia s rodičmi začína ukazovať, že školám chýbajú aj nepedagogickí zamestnanci, ktorí by tieto úlohy pomáhali vedeniam škôl zvládať. Bol som počas tohto prvého týždňa na niekoľkých školách. Nápor na súbeh nových povinností s povinnosťou ostať vľúdnym a priateľským človekom je na ľudí v školskom prostredí enormný. Držať palce im nestačí. Treba pomôcť ako sa dá. Napríklad aj trpezlivosťou no určite kompetentnou podporou.
